Starký mal narodeniny, tak sme mu zapriali, objali, veľa vrúcnosti... Čistá radosť z prítomnosti.
Sedím ponorená v kresle, na duši úsmev, rozhliadam sa naokolo. Máločo sa mení. Azda len tie ikebany starej mamy, ktoré sú vždy tak neuveriteľné a pritom prosté a vrúcne.
Ukazuje mi, ako jej na okne kvitne voskovec, ako sa mu darí. Strapce staroružových kvietkov, čo vyzerajú ako zo zamatu a občas zaslzia lepkavou aromatickou tekutinou.
Máločo sa mení. Izba tak prívetivo osobná. Oranžové steny, veľká knižnica natlačená knihami - mala som z nich zimomriavky už ako dieťa. Tichá bázeň. Nórski aj americkí autori, veľa klasiky, knihy o horách, čo sú tak dôležité pre túto rodinu, osudy a veľa, veľa, veľa starkého obrázkov. Ulovil už toľko duší cez svoj hľadáčik. Aj to je jeho svet.
Cítim pokoru. Nie tú hranú a sprofanovanú. Cítim tú ozajstnú, ktorá núti ísť na kolená alebo sa aspoň schúliť v sebe a mlčky sa nechať fascinovať, poúčať, prijímať.
Máločo sa tu mení. Myslím to podstatné. A preto je to dobre.
Zrazu som malá a bežím v lístí. Alebo sa vytratím na prieskum kempu v Trnovci. Starí rodičia stavajú stan a ja, štvorročná, sa zoznamujem s osadenstvom okolitých prístreškov. Hľadajú ma dlho. Ja som bez strachu. Oni na chvíľu v panike.
Alebo mi na hlave po každom kúpaní vyčešú kohúta a ja sa strašne zlostím, lebo to nemám rada a oni to aj tak spravia. A potom zachytávajú tú chvíľu na celuloid. Smiech. Dnes sú z toho čiernobiele obrázky.
Máločo sa tu mení. Možno len ruky sú o čosi hrboľatejšie, okolo očí hlbšie vejáriky, sluch až tak neslúži. Ale vnútro je mladé, radostné, vyrovnané.
Hej, práve tá vyrovnanosť a pokoj...obrúsené, odskúšané rokmi...odolné.
Máločo sa tu mení a ja som práve preto vďačná.
