Asi tak 16:30. Chvíľu som kráčala s Jankou. Trochu lenivo, čas už dnes odsypal.
Na tržnici som nakúpila paradajky, redkvičky a prvý cukrový melón tento rok. Môj sladký guľatý úlovok. Kilo osemdesiatpäť. V duchu sa stretnem s Brautiganom. Unavený pán "v melounovém cukru".
Ešte sa zastavím pri stánku s pečivom. "Áno, prosím si ten celozrnný chlebík!" Mňam, samé semiačka. Milý predavač so mnou chvíľu vtipkuje. Konieckoncov, ako vždy. Dnes mi chcel dať zadarmo lekvárové buchty, ak si s ním zatancujem. Zlatý ujo. Večne s dobrou náladou.
Na rušnej ulici voniam cukrovú vatu. Lepkavo a ružovo. Autá by sa museli premeniť na kolotoče, aby to bola pravda. Nepotrebujem vedieť, odkiaľ sa vzala tá aróma pripomínajúca prázdniny. Ešte raz sa z hlboka nadýchnem až do žalúdka.
Kúpim si chladený zelený čaj a iba kráčam. Červený autobus ma unesie práve včas. Neuveriteľne a do dôsledkov. Premýšľam nad tým, ako sa dá stihnúť niečo, čo som chcela zmeškať. Načasovanosť, plynulosť.
Mihajú sa domy. Most. Malinovo. Popri ceste dozrievajú čerešne. Tá červená bižutéria stromom pristane. Mám náladu na rozkvitnutie.
Večer rozkrojím melón a podelím sa...
