Jablká.Iné ako tie od Cezanna . No aj napriek tomu to vábivo pristanek jeseni.
Popoludníbol zvláštny vzduch, dívala som sa naň, dialo sa topár minút pred zotmením. Vo vetre surfovali žltélisty z topoľov, nechcelo sa im dopadnúť, plietli sapomedzi prepletené ruky, pomedzi vlasy, autá, bežiacebytosti s nevšímavými výrazmi. Šušťali,šušťali ako tie krídla holubov dnes ráno, keď vlhkomení akustiku priestoru a zvuky sú oveľazvonivejšie.
Podvečerprebúdza iné zmysly. Stále sa dívam naten zvláštny vzduch, opar, v ktorom sú všetkysvetlá rozpité ako akvarelky. Zmizne hneď, ako sanaozaj zotmie. Škoda. Nikdy nedokážem vystihnúť tenzlomový okamih, je to až príliš plynulé.
Spozaskla sledujem ľudí.
Napumpe tankuje postaršia tlstá pani v horčicovo žltejpeleríne. Fotogenický zjav. Na nástupišti siúplne nahlas pospevuje asi štvorročné dievčatko.Matka ho nekarhá.
Pobavenesa usmieva.
Pobavenesa usmievam. Roztomilé.
Potomsa už autobus rozbehne. Pani s medovými vlasmi bezmejkapu núka šoférovi cukríky.
- Nééé,šak priberem!
- Alenetáraj.
V okamihuvidím len nastrčenú prázdnu dlaň. Naplnia jucukríky v modrých papierikoch. Aj tie šuštia.A nepadajú na zem.
Existujespôsob, že napríklad aj v takýchtookamihoch vidím Teba...
Potomuž len zaprosím: „Chráň!“
A ešte:„Vďaka!“
