Vypnem dopozerané správy, saponátovou penou umyjem riad a nechám vodu nech mi steká po rukách. Potom rýchlo vybehnem na balkón a zachraňujem sviežosť aviváže v rozvešanom prádle. Susedia niečo pália. Smrdí to a ešte väčšmi dymí a mňa začnú štípať oči.
Premýšľam, že by sa zišlo ožehliť tú velikánsku kopu, ale ešte sa mi nechce. Aj tak to treba najprv roztriediť. Polievam kvety, otrhávam z nich vysušené okvetia, nech zbytočne nevyčerpávajú, nech živá sila smeruje inde, tam, kde ju treba, kde môže vytrisknúť.
Zalejem aj čili papričky vo veľkom črepníku, čo sme včera dostali od susedov. Nech si rastú, úroda bude, zdá sa, bohatá. Keď dozrejú, budeme si nimi koreniť život. Aj tak sa to dá. Nech občas štípe a páli. Červená je predsa horľavá farba. V mysli mi bežia výseky z filmu Hero, červené vlajky vo vetre nad kláštormi a zvírené listy japonských javorov...červená, červená...
Teraz nie je až tak teplo. Možno by som si mala natiahnuť ponožky, aby si mi zas nemusel nadávať, ako včera, že mám studené nohy a že možno prechladnem, ale aj tak sú všetky argumenty zbytočné. Najradšej mám ten bosý pocit.
Navečer a naboso. Lebo len tak sa dá našľapovať naozaj potichu a nerušiť tak priesvitnosť večera. Takto je dnes.
