Práve také dni, keď sa svet zbláznil z kypiacich vôní a farieb a zvukov a bzukot včiel mi už naráža do uší, sedím na páliacom slnku, ale na koži vystupujú zimomriavky, ktosi kričí a nadáva, plač dieťaťa a brechot psov, mäkkosť trávy pred domom a so mnou to nepohne, lebo cítim niečo celkom iné ako len vonkajšie podnety. Niečo celkom iné...
Práve v takéto dni myslím veľa napríklad aj na tento film , na to, ako umrelo dieťa, dievčatko, ktoré všetci volali "Maruško", terasa a výhľad z veľkého okna, krutosť z bezmocnosti, bohémstvom potláčaný žiaľ, aj ten zúfalý pokus o milovanie.
Včera som išla na zastávku a v tráve v parku ležala zabudnutá bábika s dlhými orieškovými vlasmi zapletenými do vrkočov. Vedľa nej pohodená prázdna pollitrová fľaša od fanty pripomínajúca fyziologický roztok. Ale resuscitácia nezabrala. Hračka tam ležala bez života.
A potom večer som chcela poliať trávnik a medzi skrútenými hadicami som našla mŕtve vtáča, ešte len chabo operené. Sekundová paralýza a tragicko-komický pokus odpratať to bezvládne telíčko. Striaslo ma. Sama sebe som si pripadala ako vrah toho mláďaťa.
Ďalšie mŕtve mláďa.
Práve v takéto dni je samota prijateľným spoločníkom. Predstavujem si dotyky, potláčam precitlivelosť na zvýšenú hladinu hluku, obrázky, obrázky... Obrázky z fotoaparátov, do ktorých bolo treba ešte založiť film a potom ho v najväčšej tme naviť na cievku, citlivosť prstov, vývojka a presná teplota, ustalovač a pranie...
Tak veľa mi to pripomína! Nechávam za sebou etapy, čo sa už nikdy nevrátia. A mierny smútok mi k tomu pristane. Smútok ako prikrývka, jemná, hačkovaná, priehľadná...je to len prach.
Tá žena, čo stratila dieťa, začala fotografovať iné deti...
