Zvláštna opera mrazivého vzduchu, keď vystúpim z auta. Pod nohami vrždí inovať a akusticky sa rozlieha po doline. Nemám chuť myslieť na nič príliš podstatné, iba dôležitosť chvíle.
Od včerajška ma to ťahá von, tam hore, prelomiť inverziu, vidieť, ako tečie hmla, ako preteká, kypí.
Prezerala som si tatkove obrázky ľadu v tvare embryí, škriekajúcich orlov či pravekých bylín a odvtedy tá chuť nahmatať čosi podobné vlastnými prstami. Mať tak v nich ten severský cit .
Stúpanie. Cestu zalieva sklenená láva ľadu, kaskády. Myslím na to, že raz sa budem venovať umeleckému sklárstvu a čírosť sa bude striedať s mliečnou hustotou, budem sypať farebné pigmenty na hladké plochy, vkladať ich do horúcich pecí. Tam sa zatavia a vytvoria jednoliaty obraz, ktorý dlho, dlho chladne.
Láva a ľad...ľadová láva, lávové kamene, geológia duše.
Lúky sú pokrčené, no ostávajú naivne krásne, brilantne ovešané šperkami, tak nevtieravo, tak priliehavo a tak veľmi lákavo.
Západné Tatry sa varia v mlieku.
Omamne sa deriem do predu, pod mojimi nohami vlkolínske lúky, biele more kryštálov,
príliv sriene, bielo-biela srieň, čo pripomína potrhanú kožušinu.
Do kopca vtlačené drevenice,kde nebýva mnoho ľudí. Zatúžim po teple, čo by mohlo
byť vo vnútri, vdýchnuť napríklad vôňu nasušených bylín, zostať tam, chvíľu tam bývať,
piecť chlieb a sypať doň semiačka ľanu a tekvice a orechy. V drevenom mažiari drviť
kakaové bôby, prikladať do pece brezové drevo, ponatriasať prúžkované
periny a zabudnúť, že čas na hodinách nikdy nie je lenivý.
