Príchod spolubývajúcej a rozsvietená neónka dokonale pretrhne niť myšlienok. Dnes nie je sama, podávam si ruku s vychudnutým, poblednutým človekom. Obrovské kruhy pod očami, okolo krku omotaná bodkovaná šatka. Oči trochu strašidelne svietia vo vyziabnutej tvári, prílišný kontrast. Máličko sa zajakáva.
E. mu varí čaj, natiera chlieb, ktorý mizne z taniera svetelnou rýchlosťou.Rozprávajú sa tlmene, minimálne. Dlhé chvíle bez slov.Snažím sa čítať, nebyť vtieravá v ich prítomnosti, ale v tom mikroskopickom priestore je to beznádejné. Jednoducho tam SOM.
Asi po dvoch hodinách odchádzajú, je neskoro. Idem spať.
Pár nasledujúcich večerov je podobných. Niekedy sa len stretneme vo dverách, inokedy vedieme trhané, dosť nesúvislé rozhovory. Vychudnutý človek rozpráva o lietadielkach, o modeloch, že to má rád, že ich stavia...Kostrbato kreslí na biely papier, pripomína to detskú kresbu. Potom zaspí na posteli a E. si len vzdychne a nepovie nič. Vysvetľovať je zbytočné. V tej chvíli to nemá význam.
Prepadnuté oči niekedy hľadia neprítomne, rozšírené zreničky aj pri zažatom svetle. Obrovské, obrovské oči.
Častokrát len dlhý spánok, nič viac.
Ťahalo sa to dlhší čas, veľmi, veľmi mu chcela pomôcť. Dostať ho z toho. Mala k nemu skôr materinský cit, aj keď spolu pár krát spali. Chvíľu sa zdalo, že to možno aj bude fungovať.
Lekári, metadon, trpezlivosť...
On nebol presvedčený. Tvrdo na tom visel už štyri roky. E. to nakoniec vzdala.
Pár krát som ho ešte stretla na ulici. Neprítomný pohľad v obrovských očiach. A bodkovaná šatka okolo krku.
Na toto dnes myslím. Na ľudí, ktorí v tom plávajú. Nesúdim, nehodnotím, len mi to beží v hlave. Môj zostrihaný Trainspotting.
