Pred pár dňami som sa prehrabávala v starej taške, ktorú už dávno nenosím a zrazu som vo vnútornom vrecku objavila gaštan. Zošúverený, stvrdnutý gaštan. Mimovoľne som sa pousmiala. Len tak, sama pre seba. Možno banalita, ale mne to spravilo deň.
A vrátilo na chvíľu pár predchádzajúcich jesení.
Mám veľmi dobrého kamaráta, s ktorým sme si každý rok na jeseň navzájom darovali gaštan. On mne, ja jemu. Zvyčajne to bol hneď prvý, ktorý som ten rok našla. Taký ešte vlhký, nádherne lesklý, práve „vyliahnutý“ z pichľavej škrupinky. Stačilo prejsť po parku, kde sa na chodníku veselo klbčilo opadané lístie vo veternom víre a aspoň jeden som vždy objavila.
Bol to len taký náš tichý rituál, ktorý sme pestovali niekoľko rokov. Nič dôležité, ani výnimočné. Prosté priateľské gesto.
Ja som potom ten gaštan nosila celý čas v taške a keď sa mi náhodou priplietol pod prsty, vždy som sa trochu sprisahanecky pousmiala. Pocit, že niekde na svete máte priateľa, je hrejivý. Najmä na jeseň J.
