Funguje ako švajčiarske hodinky. V hovorovej reči mojej generácie úplne bežné slovné spojenie. Neviem, či niečo podobné existuje v speaku mladších, ale funguje ako android je asi nepoužiteľné. O akomkoľvek súčasnom zariadení sa totiž automaticky predpokladá, že po verzii 4.0, príde verzia 4.3 a čochvíľa tu bude 5.0. A zariadenie, čo ho ponesie bude nové, hranaté alebo naopak zaoblené, len aby sa nepodobalo na predchádzajúce a bol dôvod si ho kúpiť. Napriek tomu, že ani funkcie toho predchádzajúceho sme nespoznali úplne počas tých 2 rokoch, čo sme ho splácali v paušáli alebo sa ho „nehanbili“ vytiahnuť na verejnosti - „ty ešte máš taký šunt?“. Alebo sa pokazia, akonáhle splatíte spotrebný úver, aby ste si ihneď mohli zobrať ďalší.
Veci zastarávajú rýchlejšie a samé sa snažia pokaziť sa, aby tu neboli pridlho. Výrobok na dlhšiu dobu tu je možno niekde v absolútnom „high end“ alebo „professional line“. Tak je životnosť pračky 5 rokov, chladničky asi 7, u nás najpredávanejšia značka auta sa začne kaziť asi po 5 rokoch. Spravidla je chyba v elektronickej riadiacej jednotke, alebo zlyhá plastový diel za 0,30 EUR, samozrejme k dostaniu len vrámci konštrukčného celku za 150 + práca + DPH. Kolega ich nazval „kurvítka“. Ešte koncom minulého tisícročia mali výrobky dlhšiu trvanlivosť, naša chladnička s mrazničkou – mimochodom „Made in Slovakia“ stále udržuje poctivých -18°C, beží v bezodmrazovacom režime a je mi dosť jedno, koľko žerie. Jej uhlíková stopa je stále určite nižšia, ak zarátam jej zbytočnú recykláciu, výrobu novej, náklady na jej predaj. A aj peňaženku to stojí nakoniec menej, veľká čast nákladov spotrebiteľa energie totiž stoja náklady na pripojenie. Tie platíte, aj keby ste svietili petrolejkou. Pračka mojej mamy, jedna z prvých automatických Tatramatiek, oprala všetky zelené kolená na mojich detských gatiach a nechce sa s ňou rozlúčiť, funguje bezproblémovo. Pochrómované časti aj smalt ako nové, stále. Len gumové tesnenie už tak nevyzerá, stále ale neprepúšťa. Naša domácnosť už má tuším štvrtú práčku.
Už aj na nie najlacnejšie švajčiarske hodinky vám dajú tiež len 2 ročnú záruku povinnú v EU. Vo vysokej cene práce a doživotnej záruky je namiesto toho reklamná akrobatická letecká skupina lietajúca na Albatrosoch (mimochodom, naša armáda na ten špás nemala a „Biele Albatrosy“ musela rozpustiť napriek všetkým tým daniam, čo platíme). Ani neviem, či sú švajčiarske ešte stále švajčiarske, alebo ich niekde inde montuje lacná pracovná sila. Stále ale budú symbolom trvanlivosti, spoľahlivosti a dobrého vkusu a tie exkluzívnejšie modely budú dediť po otcoch synovia.
