Najprv to celé zhrniem:
V Británii prebehla poctivá diskusia, každý občan mal dobrú možnosť urobiť informovanú voľbu.
Rozhodnutie je odvážne – mení momentálnu zdanlivú stabilitu za isté obdobie neistoty. Z dlhodobého hľadiska ale ani EU nie je stabilná. Británia bude mať svoj osud vo vlastných rukách, bude flexibilnejšia čeliť krízam. Naopak, krízový manažment EU je katastrofálny.
David Cameron využil kartu referenda aby získal legitimitu. Ako politik neodhadol náladu verejnosti. Svoj sľub ale v duchu najlepšej britskej tradície dodržal. Nakoniec kampaňoval proti brexitu, prehral a hneď na druhý deň ohlásil svoju rezignáciu (kvôli stabilizácii situácie zostane vo funkcii ešte 3 mesiace).
Británia uspeje. Prekonala už iné krízy, vrátane vojen. Je inovatívna, konkurencie schopná, je kultúrnym a demokratickým vzorom ( krajina Shakespeara, Harryho Pottera, Beatles, ľavej a keď na to príde aj pravej nohy Davida Beckhama). Má obchodné tradície a väzby a biznis hovorí anglicky.
Pád libry je dobrou správou – kiež by si mohli dovoliť pád Pesety, Líry, Drachmy, Franku choré a ekonomicky stagnujúce krajiny Europy. Je investičnou príležitosťou (radšej kupovať vystresované, ale fundamentálne zdravé aktívum ako predraženého miláčika trhov).
napriek urazenosti Junckerov, Schultzov, … a ostatnej bruselskej byrokratickej hávede, ktorú by prípadný úspech Británie nebezpečne konfrontoval, je ten v záujme všetkých nás ostatných – bude to jeden z najväčších obchodných partnerov EU.
Pravdu povediac, predpokladal som, že strach z neistoty aj pod hrozbami a citovým vydieraním nakoniec prevládnu, a Briti zahlasujú „zostať“. Pozerať na Britániu očami kontinentálca a navyše stredoeurópana ale nemusí dať správny obraz o britských postojoch.
Ostrovné myslenie
Ostrovné národy jednoducho myslia inak.
My, znamená niečo ako posádka lode, .... okolo sa doširoka rozlieva len more
Pravidlá tam platia akosi inak, možno aj pocitom, že ak niečo vyvedieš, tak ľahko predtým neutečieš. Ostrovné národy sa neradi dajú vydierať, na Britániu si netrúfol ani Napoleón, Tvrdohlavo odmietali „mierové“ ponuky Hitlera: ak uzavriete mier a dáte mi voľné ruky na kontinente, môžete si ponechať kolónie. A to v čase, keď expedičný zbor nechal zbrane v Dunkerque a medzi nemeckými hordami a slobodou stálo len zopár letcov a … samozrejme Kanál. „London can take it“ bolo heslom, keď im každú noc padali na hlavu bomby. Aj Islanďania, naozaj maličký národ, sa dokázal postaviť finančným trhom a odmietol ručiť za špekulácie svojho prebujnelého bankového sektora. V referende odmietol vstup do EU. Z EU jeden ostrovný národ dokonca vystúpil – Grónsko po vstupe Dánska. Oba národy chránili svoje rybolovné práva. Ostatne, tie zohrali aj v Brexite dôležitú rolu.
Gentlemanstvo
Briti udržiavajú tradíciu individualizmu, cti a dodržiavania pravidiel (gentlemanstvo). Splatiť svoje záväzky nevynucovalo len väzenie pre dlžníkov, ale hlavne osobná česť a hrdosť. Platí to aj pre celú krajinu. Víťazná Británia splatila svoje záväzky z 2. svetovej vojny v 2006 a z tej staršej až v roku 2015, ale splatila. Gentlemanstvo sa prejavuje aj v silnom pocite spravodlivosti vyjadrenom konceptom právneho systému aj systému demokracie. Často bola v Leave kampani spomínaná Magna Carta (Libertatum), podrobujúca každého, vrátane kráľa, vláde zákona. Ruka v ruke s úctou k zákonu súvisí aj úcta k britskému súdnictvu, ktorý ten zákon svojimi múdrymi rozhodnutiami spoluvytvára. Zmluvy v medzinárodnom obchode sa uzatvárajú často podľa britského práva a predkladajú sa na rozhodnutie britským súdom, lebo sú predvídateľné. Viera v moc zákona na druhej strane predpokladá, že máte možnosť do tých zákonov hovoriť. V parlamentnej demokracii volením zástupcov s právomocou zákon navrhnúť, rozporovať, schváliť alebo odmietnuť. A ďalej, že tento váš zástupca je „accountable“, zodpovedný za svoje hlasovania minimálne tak, že ho môžete po skončení mandátu poslať do zabudnutia. Demokratický deficit EU bol asi hlavným argumentom intelektuálnejšej časti kampane. Prijímanie zákonov nevolenými a menovanými komisármi v Európskej komisii bez možnosti ich prerokovania a schválenia v Európskom parlamente je vláda prostredníctvom vládnych dekrétov, čo je prípustné možno vo vojnovom stave alebo za Ruskej revolúcie.
Obchodný národ
Briti sú obchodný a námorný národ. Síce pri rozširovaní svojho impéria používali vojenskú moc, najmä ale obchod a kultúrny kolonializmus zasievania tradícií a demokratických pravidiel. Z moci Británie profitovali v podstate všetci – „Pax Britannica“ zabezpečil svetu mierové storočie od 1815 do 1914 (kde tu samozrejme prerušené lokálnym konfliktom), v ktorom sa darilo svetovému obchodu a rástla prosperita. Ako Británia impérium získala, tak oň aj pokojne a aj dôstojne prišla. Pozostatkom je British Commonwealth, ktorý by sa neudržal, keby britský vzor nebol atraktívny. Bohatým národom ako Kanada, Austrália, Nový Zéland nič nebráni vykašľať sa na Britániu, napriek tomu tradíciu dodržujú.
Fair Play
Britskému športovému duchu a zmyslu pre fair play nezodpovedá zmena pravidiel počas hry. Vstupovali do zóny voľného obchodu, skončili v zóne colných bariér voči okolitému svetu, ktoré naopak preťali väzby voľného obchodu s ich tradičnými obchodnými partnermi vrátane Commonwealth-u. V odpovedi na strašenie stratou 550 miliónového voľného trhu leave party argumentovala možnosťou naopak získať množstvo iných trhov slobodným uzatváraním obchodných zmlúv, ktoré teraz uzatvára centralizovane (a veľmi neschopne) EU. Ostatne, obchod Británie s EU je chronicky deficitný, takže je skôr v záujme zostávajúcich krajín nemať voči Británii colné bariéry. Británia je aj čistým platcom do kasy EU. Niekto tie naše modernizácie železníc, stavbu diaľnic, zámkové dlažby ale aj zamestnávanie decák po škole - a to nehovorím o skvelej informatizácii štátnej správy – zaplatiť musí. Silným argumentom „leavistov“ bola nezmyselnosť celého eurofondového biznisu – my platíme EU naše peniaze, oni nám síce časť z nich vrátia, ale rozhodnú na čo ich použijeme.
Bezpečnosť
Zazneli aj otázky bezpečnosti, strašenia Putinom. Aj vzhľadom na to, čo som napísal vyššie mi to pripadalo úsmevné. Británia vždy pozerala za Atlantik, je členom NATO, stálym členom bezpečnostnej rady OSN a 5 najsilnejšou ekonomikou. Z Ruska si určite nenaloží do gatí s umiestnením podľa HDP na 13 mieste porovnateľné so Španielskom.
Emócie
Nie je to samozrejme len rácio, čo rozhoduje v referendách, téma imigrácie zohrala významnú rolu. Británia je síce všetko, len nie xenofóbnou krajinou, v prospech leave vystupovalo množstvo účastníkov rôznych farieb pleti. Británia neuvalila bariéry pre zamestnávanie občanov EU z nových krajín Únie, ako to urobilo napr. Nemecko. Britániu jednoducho zmohli masy prisťahovalcov. Bežného človeka príliš nezaujíma príspevok imigrantov k HDP, ale vlastná schopnosť nájsť prácu, pokles miezd kvôli ponuke lacnej konkurencie, dostupného bývania a zhoršenie kvality verejných služieb. Vadí neschopnosť akokoľvek regulovať príšelcov (povinnosť vpustiť aj kriminálnikov). Okrem záťaže sociálneho systému (Británia predsa len dosiahla drobné ústupky od EU pre poskytovanie príspevkov), vyjadrovali obavy z nekompatibility príšelcov k britskej tradícii – v demokratickej Británii si veci jednoducho odhlasuješ, a veľa hlasov môže nahradiť moc britskej justície napríklad šarijou. V diskusiách sme si to zlízli aj my, východoeurópania – napr. argumenty, že namiesto nekvalifikovaného Poliaka,… by mohli zobrať kvalifikovaného Austrálčana, ktorý im je kultúrne bližší. Imigrantov by posudzovali bodovým systémom podobne, ako to robia práve v Austrálii. Samozrejme, nepomohol kolínsky silvester. Ľudí vyslovene nahnevala Merkelová drzosťou dovoliť si vyjednávať s Tureckom (aký mala na to mandát?), mimochodom, k takému záveru dospeli viaceré príspevky v nemecky hovoriacich médiách a riadne jej nakladajú.
EU je pre veľkých
Dávku populizmu predstavoval aj argument, že leave je pre občanov – obyčajných ľudí, remain je pre elity, nadnárodné korporácie, bankárov a podobne. Ak to rozmeníme na drobné, je jasné, že z EU regulácie profitujú najmä veľké a globálne pôsobiace firmy, kým presadenie sa menších je problémom, lebo náklady na dodržiavanie regulačných požiadaviek ich stoja v pomere k tržbám podstatne viac. V Británii sú tvorcom väčšiny pracovných miest práve malé firmy. Na druhej strane, malé firmy často obsluhujú tie veľké. Veľké a medzinárodné firmy zamestnávajú radšej mladých a prirodzene vzdelanejších ľudí. To by vysvetlilo aj väčšiu podporu zotrvania u mladých a vzdelanejších. Zapojenie sa celebrít v prospech EU je prirodzené, hľadať pravicového herca, speváka, intelektuál je niečo ako hľadať lochnesskú príšeru, pritom všetci spomínaní sú predovšetkým biznis ľudia – a tí vedia, že produkujú pre široké masy. (Všímnite si anomáliu na Slovensku, tzv. ľavicová politika je tak sprofanovaná, že podporovať ju môže tak Kuli s Nikodýmom a Havranom – líž ruku, ktorá ťa kŕmi.)
Nič nové...
Remain argumenty vieme zhrnúť relatívne jednoducho: úžasný projekt, udržanie mieru v Európe, väčšie slovo vo svete, riziko rozpadu britskej ekonomiky, oslabenie obranyschopnosti, zbabelosť z opustenia spoločného projektu… Poznáte ich z úst slovenských politikov.
Výzva pre EU
Odchod takej krajiny ako je Británia, nastavuje nielen zrkadlo, ale je hlavne výzvou pre Európu na zmenu. Zmeniť nedemokratické formy vládnutia, obnoviť úctu k parlamentarizmu, zredukovať byrokraciu, zmenšiť centralizáciu, vzájomné ručenia a vrátiť sa k základom – zóne voľného obchodu bez bariér pre tovary a služby (stále existujú) na základe dobrovoľnosti a spolupráce slobodných ľudí. A to nielen v Európe – jej bariéry sú jednou z príčin africkej biedy a aj tejto vlny migrácie.
Nemali by babráci ako Schultz, Juncker, nasledovať príklad Davida Camerona? Nemali by sme priznať farbu a uvoľniť krajiny z Eurovalu a žalára EURa a vzájomného ručenia za záväzky a nechať národy zaviesť si vlastné meny, ak sa tak sami rozhodnú. Súčasná Únia má totiž príťažlivosť vechťa.
Slovensko
Ako príslušník malého národa samozrejme chcem byť občanom takto "opravenej" únie. A je to naše Slovensko, ktoré takúto diskusiu môže začať a vrátiť tým predsedníctvu EU dôstojnosť a hodnotu. Môžme využiť aj iné šance, ako je len ukázať ako natierame chlebíky a nalievame šampanské, lichotíme a pochlebujeme. Pri tejto karieristickej eurofondami skorumpovanej zberbe si ale veľké nádeje nerobím.
Ak sa Vám článok páčil, podporte ho prosím aj na Vybrali sme
Dosť veľa leave argumentov je zhrnutých v tomto dokumentárnom filme:
