Ale im to naložíme, zažalujeme ich až zčernajú. Zrazu sme si všimli, že tu máme nejaké EÚ a že Slovenská republika síce má vlastný štátny znak, fangľu, ba aj prezidenta, ale suverenitu asi ako Malacky.
Slovenský štátnik a politik poznal voči EÚ len hlboký predklon. Z EU tiekli eurofondy, ktorými si zakladatelia jednotnej Európy kupovali svedomie politikov aby sa vzdávali suverenity svojich štátov. Poslušné hlasovanie o eurovale, bezhlavé prijímanie všetkých bruselských nariadení nech to stojí čo to stojí, lajdácke hlasovanie o Lisabonskej zmluve popri inej - "dôležitejšej" agende. Tak prečo nie kvóty na nových susedov?
Ale dobre nám tak, aj vlastenecké „na Belehrad“ čoskoro zaniklo v kuca – pace, tá ale znamenala zánik Rakúska – Uhorska – žalára národov. Aj kvóty môžu byť na niečo dobré a aj konzekventný odpor voči nim môže byť na niečo dobrý. Môžme sa zamyslieť, kam s týmto štátom chceme smerovať, či ho vôbec chceme a potrebujeme. Myslím, že o kuca pacu si koleduje samotná Európa svojou nehybnosťou a stádovitosťou.
Vstupovali sme do inej EÚ, do oázy platných zákonov, férovosti, vzájomnej spolupráce a výhodnosti, racionálneho uvažovania a rozhodovania. Precitli sme v EÚ, ktorá je na kvótach založená, rozhodovanie je poväčšine hlúpe, hasia sa len následky, lídri aj ich myšlienky sú príťažlivé ako týždeň nevypraté ponožky. Heslá nahradili ideje a rácio sa stratilo v kampaniach. Vládne „démon súhlasu“ a iné myslenie je nálepkované hanlivo.
Myslím, že na front ísť musíme. Počet imigrantov nie je rozhodujúci 802 či 8020. Nie je to o kvótach, ale o podobe EU, násilnej jednote, vnucovaní vôle silnejších slabším, pestrosti a rôznosti názorov a nakoniec aj o holé prežitie samotného Európanstva, ktoré za svoju bývalú silu rozhodne nevďačí uniformite.
