Staromestské námestie. Pozeralo na mňa z učebníc dejepisu, násteniek k víťaznému februáru. Na ňom zaznelo „Práve se vracím z hradu“ a nastúpil žalárenský socializmus a 40 rokov nehybnosti a stagnácie, bonzáctva, riťolezectva, rodinkárstva a paraleného života súkromného azylu.
Červené námestie. Miesto osláv víťazstva nad fašizmom alebo jedného temna nad druhým. Prehliadok zbraní tábora mieru a socializmu ale aj arzenálu expanzie. Miesto, kde Mathias Rust s malou Cessnou 172 prefackal generálov a nabil Michailov Gorbačovovi zbraň do perestrojky a zmiereniu v studenej vojne.
Námestie Tien An Men, kde napriek celosvetovému odmäku režim kruto tankami potlačili študentské protesty.
Námestie SNP a cinganie kľúčami napriek mrazu zohrialo nádeje na slušnejšiu spoločenské usporiadanie. Symbolizuje ale aj neschopnosť zmenu dotiahnuť do konca a nedať si štát ukradnúť bývalými mocipánmi a ich pohrobkami.
A nakoniec Marktplatz v švajčiarskom mestečku Appenzell, dejisko Volksabstimmungov, referend, ktorými Občan riadi svoje záležitosti v priamej demokracii. Lebo tá skutočná demokracia je tá najpriamejšia.
