Nepriateľ pred bránami. Taký je pocit priemerného euroobčana, priemerne na 50% veriaceho, platiaceho okolo 50% z príjmu na daniach a odvodoch, väčšinou zamestnanca, s mierne socialistickým zmýšľaním a vierou v štát, ktorý tu je pre neho a zároveň s pocitom, že on nevie ovplyvniť už takmer nič. Moc je od neho ďaleko stratená v komplikovanom systéme dnešného fungovania verejnej moci a veľkých záujmov.
Civilizácie vznikajú a zanikajú a nie vždy vyspelejšia je tá, čo uspeje. Ako ukazujú monumenty bývalej slávy Egypta, Rima, Inkov, Kambodže... Ich koniec spravidla predznamenal vpád barbarov, ani nie lepšie organizovaných, ale spravidla neľútostných, pohŕdajúcich životom nepriateľa aj tým vlastným, ochotných bojovať až do konca. A z nás sme urobili lákavú korisť: napríklad vývozom vlastnej kultúry, spôsobu života, pocitu bezpečia, technológie, lákavosťou statkov, ktoré sme vytvorili. Veľkosťou lupu, ktorý vzbudzuje túžbu. Často aj vlastnou pohodlnosťou, idealizmom a predstavou, že jej hodnoty predsa musia oslovovať všetkých. Vyspelá civilizácia sa vie poraziť aj sama, sama privodí svoj pád potlačením svojich tvorivých schopností, či formou vlády, ktorá jej rozvoj zabije.
Niet dňa, v ktorom by z Blízkeho Východu či Severnej Afriky nezazneli správy o masakri civilných osôb viac alebo menej organizovanými militantmi. Stínanie hláv v priamom prenost, šialené fanatické tváre, vyhrážky, ako naložia s každým, čo nie je s nimi. A nie na izolovanom ostrovčeku, ale na stále sa rozširujúcom území. K tomu pridajme ešte stále živý šok z finančnej krízy, napätie s byzantským Ruskom, technologické pokroky kedysi zaostalých krajín aj riziko, že Amerika nás tentoraz z kaše ťahať nebude. Ak do koktailu prilejeme hrozbu klimatických zmien, škandály na lokálnych politických scénach, dominantnej cirkvi až po korupciu v medzinárodnom futbale, akosi sa pevné body priemerného človiečika rozpadajú.
A prichádza druhá hrozba – jednoduché riešenia, samozrejme vždy len jedného vypichnutého problému. Samotné jednoduché riešenia možno samé ani nie sú tou pravou hrozbou, tá je ohraničená kolaterálnymi škodami. Tú pravú hrozbu predstavujú hlásatelia týchto jednoduchých riešení aby presadili - seba. Vždy čakali na príležitosť, alebo ich príležitosť vytvorila. Musolíni, Lenin, Hitler, Mao. Narástli v časoch mizérie priemerných ľudí hlásaním jednoduchých riešení. V ich šíkoch nepochodovali len spoluverci, ale aj inak rozumní ideologicky nevyhranení a slušní ľudia, ktorí konečne z ich úst počuli “moje slová”.
Európskej civilizácii hrozia dve riziká. Porážka zvonku v dôsledku série neúspechov, ktoré môžu skôr či neskôr spôsobiť našu stratu ochoty vzdorovať (národy a civilizácie nemusia byť nutne porazené vojensky, postačuje strata ich ochoty pokračovať v odpore). Druhou je rozklad zvnútra popretím toho, čo nazývame Europanstvom. Túžba po slobode vedenia, viery, bádania, podnikania, úcte k životu a právu človeka na výsledky svojho úsilia ale aj vedomie, že bez práce nie sú koláče. A nakoniec aj vojenskej a technologickej sile, ktorá vždy bola strojcom európskej dominancie.
Článok bude mať pokračovanie.
