Akadémie vied v krajinách bývalého tábora mieru a socializmu boli zvláštnym konštruktom. Boli akýmsi kompromisom medzi už neefektívnym gulagom (zrodila sa v ňom alebo pod jeho hrozbou ruská atómová bomba a aj medzikontinentálna raketa) a potrebou izolovať vedcov od študujúcej mládeže, držiteľky nových socialistických rán. Bolo totiž rizikom pre vládnucu stranu ponechať vedcov na univerzitách, kde sa v krajinách západného sveta koncentrovala veda. Vedecké myslenie je v prvom rade nezávislým myslením, a to sa nie vždy spájalo s vierou v prevahu proletariátu a neomylnosť komunistickej strany. Ale aj papierové hlavy komunistických potentátov si dôležitosť Kapicov, Sacharovov aj Korolovjovov v konfrontácii so svetovým imperializmom uvedomovali.
Okrem politických ústavov potvrdzujúcich neomylnosť marxizmu leninizmu a jeho „vedeckosť“, venovali sa naše ústavy SAV základnému a aj aplikovanému výskumu v širokých oblastiach. Skúmali sa aj embargované technológie s potenciálnym aj praktickým vojenským využitím. Vedci síce žili v relatívnej izolácií vedeckých fór, ale aj v relatívnom pohodlí a slobode, ako jedni z mála (popri športovcoch, umelcoch, pracovníkoch zahraničného obchodu) s legálnou možnosťou vycestovať aj za železnú oponu na konferencie či dokonca stáže. Prepojenie s praxou fungovalo akosi prirodzenejšie, priemysel priamo zadával úlohy z aplikovaného výskumu ústavom SAV.
Moje spomienky na jeden z ústavov SAV sú milé a intenzívne. Ako študent som na SAV pôsobil ako vedecká pomocná sila – čosi ako hej, podrž, ktorá prerástla do realizácie diplomovej práce. Nakoniec sa predo mnou otvorila možnosť internej ašpirantúry, vyhodnotil som ju ako lepšiu alternatívu oproti ponukám z Bratislavských elektrotechnických závodov či Nikelky v Seredi, čo mi prišli doporučene poštou. Naše laboratórium bolo oázou slobody plnou fantastických ľudí, nielen starších vedeckých pracovníkov ale aj kolegov ašpirantov. Pre mňa zdrojom vedomostí, zručností, spoločenských postojov a školou nezávislého myslenia. Otvorené myslenie, sloboda a len zaslúžená úcta k autoritám, kde aj mladý ašpirant zakričal z pléna na staršieho vedca, keď sa odchýlil od témy: “K veci!” Na SAV ma zastihli aj slávne udalosti 17. novembra. SAV sa okamžite zapojila do pohybu, mňa povzbudil aj môj školiteľ vetou: “Igor, teraz sa neskrývaj za vedu, teraz sa robia dejiny!” Prácu som nakoniec obhájil aj napriek krúteniu hlavami kamarátov z piva, ktorí medzitým dovážali počítače a iné tovary a za večer nemali problém minúť moje skromné štipendium. Po odovzdaní ašpirantskej “thesis” som ale nakoniec zdrhol aj ja, finančný priemysel mi ponúkol 5 násobný nástupný plat a po roku som sa hrdil na vizitke titulom “managing director” brokerskej firmy, na ktorej som mal rozhodujúci podiel.
Znižovanie fondov pre SAV je pre mňa jasným signálom. Súčasná vládna moc nemá žiadnu skutočnú ambíciu so Slovenskom. Chce mať Slovensko plné tupej masy nedovzdelaných idiotov, ktorí sa budú ľahko ovládať. Cez deň budú “hákovať” za pásom vo fabrike pod kórejským či nemeckým drábom a dovoľovať sa, či sa môžu ísť vyšťať. Večer si pôjdu od elity kúpiť párky na štátom vybudovanom štadióne a vybijú si tam emócie aj ambície pri fandení potetovaným gladiátorom. A dokončia sa pri programe televízie vlastnenej tou istou elitou. A ak by im to nestačilo, budú tu obušky policajtov, ktorým sa napriek šetreniu zvyšuje rozpočet.
Slovensko stratilo celú generáciu tvorivých vedcov, ktorí utiekli z vedy do biznisu alebo za vedou do zahraničia. A nejeden z tých, čo sa po rokoch vrátili, spomínali aj na stránkach Sme na nevraživé zaobchádzanie zo strany kolegov na Slovensku. Veda vo svete patrí na vysoké školy, ak pominieme niektoré špecializované inštitúcie ako CERN či NASA. Nech sa akadémia pretvorí z vedeckej na vedecky vzdelávaciu inštitúciu, ostatne takou napriek izolácii vždy bola, čo potvrdzuje aj môj prípad. Aj veda je biznis a ak nemá priamo vojenské využitie, jej financovanie je väčšinou na komerčnej báze. Obávam sa ale, že my vedu financovať musíme zo štátnych, (kto číta moje články, vie, že som odporcom všeobímajúceho štátu). Máme až na pár výnimiek tupý priemysel doťahovania skrutiek na montážnych linkách, technológie, ktoré sa využívajú nemajú domáci pôvod. O slovenských vlastníkoch priemyslu príliš veľké ilúzie nemám, česť výnimkám. Ak nechceme stratiť tvorivý potenciál národa, po škrtoch ostanú v akadémiách len tí starší už pravdepodobne za vrcholom, odídu tí mladí s potenciálom. Asi tento národ potrebuje udržať to geto liahne tvorivých ľudí, lebo napriek nadpriemerným počtom absolventov vysokých škôl už tvorivých ľudí príliš neprodukujú. Počul som o prípade, keď skúšajúca nemohla na skúške zo štatistiky na technickej vysokej škole vyhodiť študenta. Nevedel spočítať jednoduchý príklad, ale vytiahol papier, že je diskalkulik. Nasledoval aj pohovor s dekanom... veď vieš, potrebujeme študentov, aj keby nevedeli písať a čítať. Sú to peniaze...
Pre ilustráciu k môjmu článku si pozrite film “Idiocracy”. Seržant a prostitútka sa stanú súčasťou vojenského experimentu so zmrazovaním, zabudne sa na nich, až sa prebudia v ďalekej budúcnosti s úplne zdebilneným ľudstvom žijúcim na ionových nápojoch, vylihujúcich v posteliach a sledujúcich obľúbený program “Au, moje gule”. Nakoniec sa zistí, že seržant a prostitútka sú najinteligentnejší ľudia na Zemi a budú musieť Zem zachrániť od záhuby. Komédia, ale bolo mi do revu.
Venované pamiatke Klauda Viceníka a Luca Chudého a kope mojich drahých bývalých kolegov zo SAV. Je to už 20 rokov.
