Milan Rúfus: Slovensko, zbohom
Boh si ho varil v kotlíku
jak pastier pod oblohou.
A tisíc rokov prikladal
na oheň lesnú húšť.
A tisíc rokov nad ňou vrel
pot človekov a slzy človekove.
Až i ten kameň ustrnul,
máličko zmäkol už.
Pridlho vrelo tvrdé mäsko vranie.
A ako zuby, na ňom vylámané,
hlboko v zemi svietia ľudské kosti.
Jak divý biely chrup, čo bralo ohlodá.
A z neho natrúsi do nízkej stodoly.
A bolo na ovos, na zemiak hrboľatý,
to smiešne jablko pre jeho biednych svätých
s plášťom už zožratým od hviezd jak od molí.
Milan Rúfus: Žasnúca báseň o vode
Zem bola ešte tohú vábóhú.
Vody však čosi cítia.
Voda už vie, že:
dediac po Bohu,
stane sa matkou Bytia.
Pokornou matkou jeho zázrakov.
Nuž ako Boží vazal
od prapočiatku dejov
rovnako
koná, čo On jej kázal.
Skvost Jeho ducha.
Opar zmyslový.
Nevieme ťa, či vieme?
Kto teba, voda, ako vysloví,
keď rybičky sú nemé?
„Koľko dní, toľko strát!“
hrozí náš slnovrat.
No ty si Bytiu istota.
Ty vládneš oblakom
i v kvapke dažďa celá.
Ach, voda – matka života.
Už neviem, koľkokrát
pred tvojím zázrakom
mi báseň onemela.
Milan Rúfus: List Magde
Čo ti dnes poviem, dievča moje?
Že si mi viac než osudom,
viac ako láskou: obidvoje
obstojí Bohu pred súdom.
Naložil na nás vrchovato.
Jeseň sa blíži ku zime,
čo nesieme to. Ako sviatosť.
Na pokyn srdca – musíme.
Len pierko z vtáka Ohniváka
znieslo sa dnes na tichú zem.
Kiež Boh ti žehná, že si taká.
Ja nežehnám: ja milujem.
Za všetky šípy z Jeho luku
nepľuvnem Bohu do neba.
Jednonohý dnes dvíham ruku
a prisahám Mu na teba.
Milovaná i milujúca.
To, čo sa tebe podobá:
z tiesnivých chorôb môjho srdca
jediná šťastná choroba.
Netreba písať na oblohu,
dievča moje. Nie, netreba.
Preto dnes osudu a Bohu
potichu vďačím za teba.
Milan Rúfus: Metamorfózy básne
Iná je báseň.
Ako že svet je iný.
Iné ju sýtieva
a z iného v ňom žije.
Vynorila sa už
zo skrytej hlbočiny
do zjavnej schválnosti
a do exhibície.
Tam, kde je nažive
už iba sebou samou.
Akoby nenájduc,
čo možno milovať,
svoju tvár ovieva
vejárom krehkých klamov.
Akoby z vecí len
striasala inovať,
nemysliac na veci,
dáva im nové mená.
Družička života,
z neho už unavená.
Milan Rúfus: V prehratom spore
Báseň už nenapíš,
priateľu.
dosť už bolo.
Opusť to štíhle kanoe
a vydaj z ruky veslo.
Bez neho dokončíš
to aj tak tiché sólo,
kde holá súcnosť píše si
večitú báseň bez slov.
Blíži sa veľká tíš,
kam odchádzajú slová.
Báseň už nenapíš.
Preto ju píšem znova.
Milan Rúfus: Báseň a modlitba
Čo sa ty v básni dozvedáš:Keď plače oblak, to je dážď. Keď nebo plače, je to rosa.Keď plače lúka, je v tom kosa.
Keď plače strom, je priskyrica.Keď ty plačeš – dve tvoje lícasa rozprávajú o duši.
Modlitbička to osuší.
A ako Božie slnko
zatlačí slzu pod viečko.
Báseň a modlitba sú sestry.
Pozvi ich k sebe, stôl im prestri.
Milan Rúfus: Jeseň a podvečer
Tie siamské dvojčatá
sú mimo možných slov.
Môže ich vysloviť,
nečujne, iba mím.
No ty ich v údive
naberáš do zmyslov
a tam ich počuješ.
Pretože patríš k nim.
Nedomáhaj sa slova.
A videné len v sebe nes.
Patríš k nim – včera ako dnes.
Nie iba slnko, lístie, les.
Aj krv je purpurová.
Milan Rúfus: Deti sa modlia za básnika
Daj, Bože, nášmu ujovitie najšťastnejšie slová.Aby sa, keď ich vysloví,
sám s nami zaradoval.
Dopraj mu slovo blažené,aby ním za nás riekolto, čo my rieknuť vládzeme
len slzami a smiechom.
Veď ak tú báseň nezložía pomýli sa v slove,kto naše srdcia vyloží,
kto za ne všetko povie?
Dohovorme sa, Bože náš,a každý spravme krôčik:Ty jeho slovám požehnáš
a my mu dáme oči.
Milan Rúfus: Poďakovanie
Už sedem krížov
na chlieb tvojmu domu.
A na ten ôsmy kladú ôsmy snop.
Dosť, viac už ako dosť,
si zožal z toho, čomu
stanoví hranice
raz kolíska, raz hrob.
Ibaže práve to,
to medzi tými dvoma,
to, čo sa udeje,
dané Ním iba raz,
neopísateľné, čím obdarúva nás,
tá milosť zázračná
smieť v živote byť doma –
za tú Mu ďakuješ,
tým očarený hosť:
„Bolo to prekrásne a bolo toho dosť.“
photo: autor blogu
Poézia
1956 - Až dozrieme
1966 - Chlapec
1968 - Zvony
1969 - Triptych (Až dozrieme, Chlapec, V zemi nikoho)
1969 - Ľudia v horách, dielo s fotografiami M. Martinčeka
1972 - Stôl chudobných
1972 - Kolíska
1973 - Hľadanie obrazu, dielo s fotografiami M. Martinčeka
1974 - Chlapec maľuje dúhu
1974 - Kolíska spieva deťom
1977 - Hudba tvarov
1978 - Hora
1982 - Óda na radosť
1987 - Prísny chlieb
1992 - Neskorý autoportrét
1996 - Čítanie z údelu
1997 - Žalmy o nevinnej
1998 - Vážka
2000 - Jednoduchá až po korienky vlasov
2001 - Čas plachých otázok
2003 - Čakanka
2005 - Báseň a čas
2007 - Vernosť
