kliknutím na fotku získate zväčšeninuTrošku stresu sme zažili ešte tu v Bratislave. Do konca check-in-u zostávalo už len pár minút, a nám stále chýbal
piaty do partie. Róbert sa niekde "stratil" a nevedeli sme presne, čo a ako. Napokon sa "našiel" - totiž z autoservisu musel prísť na letisko pešo, lebo tento štandardnú službu odviesť zákazníka, kam potrebuje, keď u nich nechá auto na opravu neposkytol.
Odleteli sme načas, čo bolo pochopiteľne v mojom prípade sprevádzané kŕčovitým držaním sa opierky a sedadla predo mnou. Hoci som už vedel, čo od lietadla môžem očakávať, je to pre mňa nepríjemný pocit. Ale prekonal som to, šťastne sme pristáli na velikánskom (a stále sa rozširujúcom) barcelonskom letisku.
Ak prídete do úplne cudzieho mesta, kde dokonca nepoznáte ani jazyk, snažíte sa radšej si pomôcť sami, a až ako poslednú možnosť nechať opýtať sa okolostojacich. Vedeli sme, aký si chceme kúpiť cestovný lístok, aby to bolo čo najvýhodnejšie. Existuje trojdňový lístok na všetku dopravu v prvej zóne za 13,25 euro. Tento platí aj na prepravu z letiska do mesta, ako nám to aj mailom potvrdila barcelonská "MHD" pod skratkou TMB (zvyčajne toto cestovné býva vyňaté z klasických lístkov a je potrebný zvláštny lístok). Lenže, chyba lávky: lístok síce platí aj na cestu z letiska, lenže na letisku na nedá kúpiť. V celej Barcelone sú len 4 predajné miesta na tento typ turistického trojdňového lístka. Toto nám povedal jeden "ujo", ktorých sme po meste stretli ešte veľmi veľa.
Ako sme napokon zistili, sieť metra a autobusov je síce dobrá, ale systém je úžasne chybový - totiž lístky vám každú chvíľu prestanú fungovať (majú magnetický pásik), a tak prejsť cez turnikety sa dá mnohokrát len pomocou už spomínaného "uja" na každej stanici. Túto vec beriem ako veľmi pozitívnu z môjho pohľadu, keďže každý problém s nefungujúcim lístkom sa dal riešiť rýchlo a promptne.
Prvou úlohou, ktorú sme mali "riešiť" bolo nájsť autobus jednej slovenskej cestovky, s ktorým by sme si pozreli niektoré barcelonské zaujímavosti (ako to už bolo vopred dohodnuté). Cez sms sa nám s nimi podarilo spojiť a zistili sme, že budú o 15:00 na Katalánskom námestí a o 16:00 pri Sagrada Família. Takže sme chceli urobiť všetko preto, aby sme ich dohonili, stretli sa s nimi a potom sa uvidí...
Takže keď nám "ujo" povedal, že lístok si môžeme kúpiť iba na Sants (hlavná stanica), tak sme sa tam museli dostať inak, ako sme mali naplánované. Cesta autobusom mala trvať 40 minúť a keďže už bolo po 14 hodine, mali sme čo robiť. Autobus nás priviezol na Sants, kde sme si kúpili trojdňové cestovné lístky a metrom sa nechali zaviesť na Katalánske námestie. Lenže to už bolo 10 minút po 15 hodine, takže autobus cestovky sme tu už nestihli. Presadli sme na inú líniu metra a zviezli sme sa neďaleko Sagrada Família . Ostávalo nám ešte pár minút do 16, tak sme dúfali, že tu ich konečne dostihneme a uvidíme, ako to bude ďalej. Obrovské stavenisko kostola Svätej rodiny sme obišli, a tak sme stretli autobus, ktorý sme naháňali. Keď prišiel mladý sprievodca, dozvedeli sme sa, kam idú: hneď odchádzajú do Turína, tu v Barcelone už skončili. Aspoň, že sme dostali do daru výbornú mapu a vysvetlil nám, čo si naozaj nemáme nechať ujsť. Škoda. Naháňačka síce dopadla nakoniec dobre, ale výhra to nebola.
Sadli sme si na lavičku v parku a rozmýšľali, čo ďalej. Keďže sme už boli pri jednej z barcelonských dominánt, nenechali sme si ju ujsť. Cena 9 euro za prehliadku staveniska (doslova: so stavebnými robotníkmi, lešeniami, vysokozdvižnými vozíkmi a pod.) je síce dosť, ale máte v nej aj prehliadku Park Güell a Gaudího múzea v ňom. Meno Antoni Gaudí je všeobecne známe a o nikom inom sa v Barcelone toľko nehovorí a nepíše, ako práve o ňom. Niekedy máte dojem, že nič iné okrem toho tu ani nie je (ale nakoniec je, napr. štadión Nou Camp , o ktorom ešte bude reč). Sagrada Família je rozostavaný kostol, ktorý by mal byť po dokončení tak, ako to plánoval Gaudí obrovským monumentálnym dielom. To, čo možno dnes obdivovať sú dva menšie :-) portály plné biblických obrazov a stvárnení. Sedíte pred nimi pol hodinu a stále objavujete niečo nové. Typický štýl A.
Gaudího je jasný, ale nikde nenájdete opakujúce sa detaily, každý kúsok je iný ako ten druhý. Autor sa nechal inšpirovať prírodnými (rastlinnými) motívmi, čo výborne ukazuje múzeum pod budúcim chrámom. Človek naozaj ostáva žasnúť nad tým, ako sa mu to vôbec podarilo vymyslieť a zrealizovať. Isto nemožno pochybovať o tom, že bol vo svojom čase a obore jednoznačne géniom.
Keďže ja a výšky sa nemáme príliš v láske, výťahom sa vyviezol do 65 metrovej výšky len Mário a Štefan, ale fotky máme...
Potvrdilo sa tu klišé, že je tu "roboty jak na kostole".
Od Sagrada Família sme sa metrom dostali na Passeig de Grácia, veľkú ulicu,
niečo ako korzo, kde sú zaujímavé napr. dva domy, ktoré tiež postavil Gaudí: Casa Mila a Casa Batlló. Sú naozaj neprehliadnuteľné a typické. Casa Mila je zapísaný v zozname Unesco, má zvlnenú fasádu s balkónmi z tepaného železa, ktoré prirovnávanú k morských chaluhám. Na streche sú zvláštne pokrútené komíny, v podzemí je jedno z prvých podzemných parkovísk na svete. Na Casa Batlló je mnoho typických Gaudího detailov: použitie "keramiky", farebnosti, nepravidelných tvarov. Tento dom by mal znázorňovať katalánskeho patróna, sv. Juraja, ale keďže Gaudí nezanechal podrobnosti, súčasníci si môžu len domýšľať. Opäť metrom sme sa ľahko dostali k miestu, kde sme boli ubytovaní. Apropo, metro: je to výborný cestovný prostriedok, ale tie podzemné chodby sú niekedy strašné. Dlhé, dlhočizné, že až nevidíte na koniec. Našťastie, značenie jednotlivých línií metra ako aj východov a smerov je pomerne dobré, celkom ľahko sa zorientujete.
Ubytovaní sme boli neďaleko Arc del Triomf - Víťazný oblúk, čo je červená tehlová pamiatka v maurskom štýle. Kúsok odtiaľ na ulici Ronda de Sant Pere číslo 62 je ubytovacie zariadenie Hostel Info AAE Subirats. Pravdepodobne je to časť nejakej siete, tu v správe rodiny Subirats, ktorej "stará mama" tu má všetko na
starosti. Jej chybičkou je, že po anglicky jej to nejde vôbec, ale vyplniť ubytovaciu kartu a zaplatiť 107 euro sme napokon dokázali. Bol som celkom príjemne prekvapený, keď v dvoch menších izbách bolo 6 postelí, na chodbe spoločná kúpeľňa a toaleta pre ďalšie 4 izby. Všetko však bolo čisté a udržiavané, za tie peniaze na dobrej úrovni. O celkových nákladoch napíšem v treťom (poslednom) článku o Barcelone.
K "starej mame" sa ešte vrátime, totiž na druhý deň nám trošku zdvihla adrenalín...
Zostávalo nám nájsť nejaký potravinový supermarket, čo sa napokon po obchádzaní pár blokov domov podarilo. Kúpili sme si niečo na jedenie (večera aj raňajky na zajtra), natlačili sa a po dohovore, čo zajtra sme išli spať. Na druhý deň sme mali naplánované okrem iného Park Güell, akvárium a staré mesto. Samozrejme, že štadión Nou Camp a finále Ligy majstrov. O tom bude nasledujúci článok.
