Moji starí rodičia z otcovej strany boli jednoduchí dobrí ľudia majúci radi Pána Boha. Ako malý si pamätám, že som chodieval s dedkom v nedeľu do kostola. Vždy mi vadila tá jeho pomalá chôdza. Sedávali sme vedľa seba na bočnom chóruse v maličkom kostole. Čo vtedy hovoril pán farár si nepamätám, utkvela mi však v pamäti kostolníčka, ktorá chodila zbierať "do zvončeka". A potom dedko, ktorý si vedel pokorne kľaknúť a modliť sa. Vždy som ho obdivoval, že sa pred jedlom prežehnal a nehanbil sa za to, kdekoľvek bol. Viem, že po kostole sme sa zastavili na kofolu. A zase tá pomalá cesta kráčajúc späť domov.
Na základnú školu som chodil u nás v dedine. S učením som problémy nemal. Keďže to bolo pred rokom ´89, k naboženstvu som sa moc nedostal. Ale v siedmej triede sa to nejako zmenilo. Od detskej horlivosti cez školácke "je mi to jedno" prišiel čas záujmu. Záujmu o nové informácie, dosiaľ nepoznané pravdy. Opäť som začal pravidelne chodievať do kostola, s priateľmi sme miništrovali. Mrzí ma, že z birmovky si toho moc nepamätám, akurát, že som čítal Božie slovo.
S mojím nástupom na strednú školu sa u nás v dedine zmenil farár. Prišiel taký mladý, oslovovali sme ho páter. Aj vzhľadom na vek som si začal uvedomovať súvislosti, spoznal som ho ako normálneho človeka, s ktorým sa dá srandovať, ktorý je dobrý a láskavý, ktorý má aj problémy, čo sú ťažko riešiteľné. Vzal ma so sebou do Šaštína na pápežovu omšu, vysvetlil mi kopec vecí pri miništrovaní, ktoré sa stalo mojím denným chlebíkom. V druhej triede na gymnáziu sa to akosi lámalo: do ničoho sa mi nechcelo (hoci známky v škole boli v pohode), kostol bol ako povinnosť. Niekoľko "lások" skončilo sklamaním.
Neviem, čo také zvláštne sa stalo, ale po tomto útlme sa to všetko zase zmenilo - na lepšie. Našiel som v tom zmysel. Ešte stále vzťah s Bohom pre mňa znamenal len kostol: modlitby, litánie, krížové cesty, sväté omše, spovede. Pomaly som prichádzal na to, že vzťah k Bohu sa dá realizovať aj v názoroch, postojoch, rečiach (napr. v škole). Spoznal som niektorých spolužiakov, ktorí boli tiež veriaci ale dovtedy som si to akosi nevšímal. Prichádzali mi na um myšlienky o tom, čo bude ďalej. Čo vlastne chcem raz robiť, čím byť? Najprv som chcel byť právnikom, ale to sa mi zdalo dosť náročné, veľmi ma lákalo učiteľské povolanie. Boh to však mal vymyslené trochu inak. Maturitný ročník som naozaj len "prežil", tešil som sa na jeho koniec a na novú školu. Neviem presne ako a kedy som sa vnútorne pevne rozhodol, že pôjdem kňazskou cestou. "Mal v tom prsty" predovšetkým On a až teraz pomaly spoznávam, prečo a ako...
Len jedna prihláška na vysokú školu: teológiu. Rodičia neboli ktovieako nadšení, zvlášť mama. Napokon to prijali. Len jedno mi prizvukovali: čo si si vybral, musíš dotiahnuť až do konca; bola to tvoja voľba, tak sa snaž. Mám ten dojem, že teraz sú spokojnejší.
Šesť rokov kňazského seminára by si žiadalo samostatný článok. Bolo to tam rozhodne zaujímavé. Ľudia zdieľajúci tie isté názory a predsa každý tak rozdielny a iný. Niekedy pohoda, niekedy trošku trápenie. Predstavení (akí boli, takí boli) zohrali v tom veľmi dôležitú úlohu. Pamätám si, ako jeden z nich hovoril: Viete, my sme do seminára išli s tým, že chceme byť kňazmi. Hľadanie sme už mali vyriešené. Teraz to tak nie je: mladí sem prichádzajú hľadať, či je to ich povolanie pravé. Mal úplnú pravdu.
Posledné dva roky na vysokej boli veľmi rýchle. Diakonát (prvý stupeňkňazstva) priniesol nové povinnosti (celibát, modlitba breviára, sľub poslušnosti) ale aj otvoril nové možnosti, najmä pri liturgii. Kňazská vysviacka bola vrcholným momentom. Ale to bol len začiatok. Pán Boh si pre mňa pripravil ešte veľa zaujímavého.
Niet racionálneho dôvodu, prečo som sa rozhodol stať kňazom. Slobodne som prijal Božie pozvanie - kňazstvo je moja odpoveď na Božie volanie. Azda to nepochopí ten, čo nemá živú skúsenosť s Kristom. Ja som sa svoje schopnosti rozhodol dať do Božích služieb. Že to nie je spojené iba s pohodou a niečím krásnym, zažívam často (aj tu na blogu). Ale to Božie zázemie, Svetlo, za ktorým má význam kráčať napriek všetkému, služba ľuďom, ktorí očakávajú povzbudenie, a aj strasti i radosti života dávajú tomuto všetkému zmysel. Som rád, že ma Boh povolal, že som mu takto dokázal odpovedať. A verím, že spolu s Jeho pomocou bude moje bytie naplnené láskavou službou ľuďom okolo mňa.
