Nastúpil som tam v septembri, pochopiteľne, na začiatku školského roka. Dohodli sme sa s vedením školy na rozvrhu, a že to budem robiť bezodplatne. Vyšlo to ale napokon tak, že tam učím iba jednu hodinu týždenne, v triede mám 11 žiakov pochádzajúcich od prvého ročníka až po siedmy. Väčšinou sú z miestneho detského domova (tých som už poznal, lebo zvyknú chodiť do kostola), niektorým ide učenie dosť ťažko, iní sú naozaj mierne mentálne zaostalí.
Mám tie deti rád, sú vlastne veľmi dobré a dá sa s nimi niečo urobiť. Jasné, že to nie je úplne náboženstvo v tom pravom zmysle slova, skôr rozprávanie biblických aj nebiblických príbehov, často používame farbičky a pastelky (písanie nie je ich silnou stránkou), niekedy počúvame príbehy aj z cd, zvykneme lúštiť veľmi jednoduché tajničky obsahujúce tému hodiny, v poslednom čase si obľubu získavajú osemsmerovky.
Nie vždy však vychádza všetko tak, ako si naplánujem. Niekedy kvôli mne, niekedy kvôli deckám. Dve udalosti sa mi však vryli do pamäti a veľa ma naučili.
Nepamätám si presne dátum, ale viem, že to bol prvý deň, keď bolo viacej snehu. Na začiatku hodiny som najprv pozháňal všetkých (niekedy sa zvyknú zabudnúť vo svojej triede či v šatni) a započali sme modlitbou k anjelovi strážcovi - jednoduchá, krátka, ešte sa aj rýmuje. Začal som hovoriť o pripravenej téme, asi to bolo o advente ako príprave na vianoce, keď vtom niekto vyšiel von z triedy. Rýchlo som zistil, kto sa nám to vybral počas hodiny na vychádzku. Kým som však stihol vyjsť na chodbu, chalanisko zahol a roh a poďho von. Obutý len v papučiach sa na dvore tešil zo snehu. Prehovoriť ho, aby šiel späť sa mi nedarilo. Napokon zabralo, že by sa mal prezuť, takže sme sa dostali aspoň do šatne. Tam som ho po chvíli presvedčil, že keď sa chce hrať vonku, potrebuje aj kamarátov, a tí sedia v triede, takže ich treba zavolať. Spolu sme sa vybrali k triede. Ani nie meter pred dverami si znenazdania sadol na zem a povedal, že on tam nejde. Kľačal som vedľa neho a prehováral ho. Nepomohlo. Nakoniec mi nezostávalo nič iné, len som desaťročného chalana chytil popod pazuchy a doslova preniesol do triedy. Posadil som ho na jeho miesto, dal mu papier a farbičky, on sa toho chytil a tváril sa, že sa nič nestalo.
Skúsenosť druhá. Naivne som si totiž myslel, že ma už nič nemôže prekvapiť. Pekné počasie pred niekoľkými týždňami lákalo deti von. Po veľkej prestávke sme sa ale všetci zišli na hodine náboženstva. Ale neboli sme všetci, náš už spomínaný "priateľ" chýbal. Zvykol sa zabudnúť v šatni pri prezúvaní, tak som ho tam šiel hľadať (ešteže škola je iba menšia prízemná budova). Nebol ani tam, ale jedna z učiteliek mi hovorí: "Poďte sa pozrieť, to stojí za to." Chalanovi sa totiž zapáčil jeden strom na školskom dvore a rozhodol sa naň vyliezť. Nebolo mi všetko jedno. Stáli sme okolo toho stromu traja učitelia a prehovárali ho, aby zliezol dolu. Všetky "psychologické" finty, ktoré sa len dajú vymyslieť sme aplikovali, dôsledkom však bolo vytrvalé: "Nie." Napokon kolegyňa neváhala a povedala, že ide zavolať rodičom. Jej energický odchod napokon zabral, pomaličky zliezol dolu. Ale žeby sa chystal do triedy? Omyl. Rozhodol sa pred nami utekať. Naveľa nám pomohol jeden zo žiakov a spoločne sme ho "odprevadili" do triedy. Sadol si za stôl, zobral do rúk farbičky...
Takáto "životná" skúsenosť sa nedá naučiť z učebníc ani prečítať zo skrípt. Nevravím, že je potrebné ju zažiť na vlastnej koži, len s ňou rozhodne treba počítať. Ja tam mávam len jednu hodinu týždenne. Obdivujem učiteľov, ktorí sú s deťmi v špeciálnej základnej škole skoro celý deň. Nech im Pán Boh dáva veľa síl a trpezlivosti.
