V pondelok 28. marca som napísal "motivačný mail" na blog @ sme.sk, ktorý som ešte predtým skonzultoval s priateľmi. Otázka tiež bola, či a ako napísať, že som kňazom. Rozhodol som sa pre jasné riešenie, hoci možno nie priveľmi populárne.
Trochu nedočkavo som čakal na odpoveď. Prišla od Milana Gigela v stredu 30.3. po 19. hodine. Obsahom boli podrobné informácie s linkou na prihlasovací formulár a inštrukciami pre ovládanie a nastavenie blogu. Neváhal som a pustil som sa do toho. Pootváral som príslušné okná a poďme na to.
Prihlasovací formulár nebol až taký problém, najmä s vedomím, že informácie sa vždy dajú zmeniť alebo doplniť. Prišiel autentifikačný mail a vzápätí schválenie registrácie. Privítala ma zaujímavo zelená prihlasovacia obrazovka. Hneď na začiatku po prihlásení sú aktuálne správy, červené ako dôležité, zelené ako informačné. Chvíľku som sa hral s nastavením blogu, napr. s jeho vzhľadom (skin) - nie každý ma červené alebo modré záhlavie, ja mám tmavozlaté. Najviac som premýšľal nad voľbou html editora. Prečítal som si o nich informácie, ich pozitíva aj negatíva. Keďže ale používam Firefox, moc ma to nepotešilo. Tak som si povedal: ok, pre svoje blogy budem používať IE. Viete, nemožnosť vkladať text zo schránky pomocou Ctrl+V ma nenadchla a v písaní čistého html kódu nie som až taký výkonný.
Vytvoril som si novú vlastnú rubriku, zaujalo ma, že ich poradie sa nastavuje napr. pomocou písmen abecedy resp. čísel. Neviem to lepšie vysvetliť, treba vidieť. Trošku som sa ponamáhal hľadaním v archíve, aby som našiel fotku. Nie je síce skvelá, ale za to, ako vyzerám nemôžem :-)
V sekcii moje články som potom klikol na „pridať nový článok“ a v user-friendly editore (som s ním spokojný, aj keď šlape v IE) som editoval svoj prvý článok. Mal som ho napísaný už dávnejšie, takže ho stačilo skopírovať, vybrať z neho prvú časť ako perex (to je tá, ktorá sa zobrazuje spolu s nadpisom v hlavnej stránke blog.sme.sk) a zverejniť. Pridal som fotografiu k perexu a aj jednu hlavnú k článku. Pozabudol som na zmenu času, takže pri Výlete do Paríža nie je čas zverejnenia, ale čas začiatku editácie. Poučil som sa a odvtedy tam dám o dve-tri minúty viac a potom netrpezlivo čakám, kedy nastane ten "čas zverejnenia". Niekedy je náročné správne zaradiť blog do rubrík, moje vlastné sú zatiaľ len tri, ale zaradiť to v blogoch a na SME tam, kde by to mohlo patriť vyžaduje trošku sústredenia. Zmenil som status článku na aktívny a čakal, kedy sa zobrazí na nete. Fakt, netrvalo dlho a bol tam. Môj prvý blog. Nasledoval ho mail o zaradení medzi aktívnych blogerov s prosbou o nemanipulovanie s časmi uverejnenia už zverejnených príspevkov (to aby ste nemali každé dve hodiny ten istý svoj článok na prvej strane ako "nový").
Neočakával som nejakú horlivú diskusiu, bol to dlhý článok napísaný pomerne ľahkým štýlom, ale predsa som bol rád, že 11 ľudí zareagovalo.
V operátorovi blogu nájdete aj sekciu štatistika, kde je číslo celkovej čítanosti, dnešnej čítanosti a počet reakcií v diskusii (ktorú síce môžete zakázať pri svojom článku, ale má to svoje nevýhody vzhľadom na VIP blogerskú skupinu a tak - inak, ak je nejaký diskusný príspevok vyslovene vulgárny alebo nemiestny, môže ho Tomáš Bella ako správca zmazať). Privítal by som trošku viac údajov, napr. čísla týždennej čítanosti podľa dní, nie len celkovú a dnešnú, nezdá sa mi problém to zrealizovať. Rozhodol som sa totiž, že pre mňa sú kritériami dobrého blogu čítanosť a počet reakcií. Ignorujem karmu ani nie preto, že karma v pravom význame slova nemá nič spoločné s náboženstvom, ktoré vyznávam, len sa mi nezdá celkom objektívna. Je mi jedno, akú ju mám ja aj tí druhí. Skorej mi ide o obsah a formu článku, ako o karmu. Hoci čísla napr. čítanosti či diskusných príspevkov potešia.
Potom nasledoval blog o tom, či mi niečo je alebo nie. V ten istý deň som zverejnil aj článok o nemiestnej Shootyho karikatúre. Nemyslel som si, že to vyvolá až takú búrku reakcií. Článku sa rapídne zvyšovala čítanosť (dnes, 7.apríla je 1291 - neviem to číslo ale porovnať s inými, okrem svojich, takže neviem, či je to veľa alebo málo, pre mňa je to relatívne veľa), počet reakcií napokon presiahol 100. Sedel som prilepený na monitore reagoval na reakcie reakcií. Niekedy to malo význam, aspoň v objasnení postoja, niekedy sa to zdalo byť jalové. Prišiel som však pri tom k skúsenosti, že nemá zmysel reagovať na všetko. A ešte je tu pripomienka zodpovednosti, od môjho spolužiaka, za čo som mu vďačný. Naučilo ma to skrátka viac, ako som vedel doposiaľ.
Po uverejnení ďalšieho blogu o polemike smrti mi prišlo upozornenie, aby som „nedával titulky článkov veľkými písmenami, lebo to pôsobí ako päsť na oko a ruší čitateľov“. Dobre, môže byť. Trochu ma ale prekvapilo, že hoci bol už článok zverejnený, správca mi zmenil nadpis na malé písmená. Nevadí mi to, len sa čudujem, že aj on môže manipulovať s mojím blogom. V tomto období som sa už dobre zoznámil aj s editorom aj s pridávaním článkov do sekcií, takže to už ide celkom dobre.
Zaujímavé sú tiež postrehy ľudí, ktorý pošlú mailový odkaz priamo zo stránky, resp. existuje interný systém medzi blogermi, kde vám môže poslať svoju reakciu nie len správca, ale aj niekto iný zaradený do systému blogov.
Nasledoval víkend, keď som nevyprodukoval nič, resp. som sa pripravoval na nové články a pozorne (už nie tak horlivo sa zapájajúc) som sledoval diskusie.
Potom článok o mene budúceho pápeža nasledovaný jednoduchou linkou na zaujímavosti zo zákulisia Vatikánu. Tento článok sa dostal v mojom súkromnom rebríčku vzhľadom na čítanosť na druhé miesto (spolu ho čítalo 614 ľudí, zatiaľ).
Dnes ráno mi spolužiak poslal námet na blog o špeciálnej prísade, taký odľahčený, a pozerám, o 11:03 má čítanosť 118, ale je vonku len niečo vyše hodiny, tak uvidím, ako to s ním bude ďalej.
V operátorovi blogu je ešte jedna zaujímavá vec: štatistika blogu zobrazená ako graf. Na záver vám teda ponúkam jeho dnešnú aktuálnu podobu. A mám radosť, že blogujem...
