Slovíčko farár je v úvodzovkách preto, že som sa vlastne stal "iba" administrátorom farnosti. De facto v tom rozdiel takmer nie je, de iure je ten rozdiel iba maličký, spočívajúci najmä v budúcom spôsobe môjho preloženia na iné pôsobisko. Mám všetky povinnosti a práva farára, azda ma tak aj ľudia budú nazývať, hoci menovací dekrét hovorí o administrátorovi.
Nastal teda čas na reminiscencie...
Spomínam, čo všetko sa udialo v tomto juhoslovenskom mestečku odvtedy, čo som sem v júli 2003 prišiel. Pamätám si, že prvú kázeň som mal na sviatok sv. Cyrila a Metoda. Cez prázdniny som sa vtedy dosť nudil, skoro nikoho som nepoznal, kopec mladých bolo rozbehaných po prázdninách. Keď sa v septembri začala škola, bolo to už iné. Spoznával som ľudí, zisťoval čo a ako, pomaly sa snažil pochopiť ich mentalitu (niekedy máte plný kostol a všetko sa zdá byť o.k., inokedy tam sedí osem ľudí a ste sklamaní...) Vianočné sviatky boli zvláštne, pretože som bol po slovensky slúžiť omšu v Maďarsku (v jednej z tamojších dedín je dosť veľká slovenská komunita). Pred Veľkou nocou pána dekana vymenovali biskupom, a tak som zostal na fare "sám". Sedem mesiacov som sa snažil byť dobrým pastierom, ako to kázal Ježiš. Bolo to prvé sväté prijímanie "mojich" detí, letný tábor pre ďalších 50 mladých, vysluhovanie sviatosti birmovania v októbri. Napokon prišiel nový pán dekan. A mne opäť nastali pohodové kaplánske časy.
Myslím si, že Štúrovo bolo pre mňa školou. Školou vytriezvenia do reality. Školou, kde ľudia boli učiteľmi a ja som bol žiakom. Niekedy lepším, niekedy horším, niekedy poslušným, niekedy nie...
Ďakujem im za túto školu, lebo ma veľa naučili.
Neviem, ako to bude na novom mieste. Aj tam sú ľudia, ktorí potrebujú a chcú kňaza. Verím, že sa mi podarí urobiť všetko pre to, aby Božie slovo, ktoré je potrebné ohlasovať, menilo moje srdce aj srdcia ľudí, ktorým ho budem prinášať.
