Ak by sme zdravotné služby my všetci nepotrebovali, bolo by rokovanie ministra financií so zdravotníckymi odborármi zábavnejšie ako majstrovstvá sveta vo futbale. Škola psychológie, vyjednávania, či teórie hier. Jedni nadsadia, druhí podsadia. Jedni v nesprávny moment zaváhajú a druhá strana šikovne vymení ponuky. Závratne pridá, ale takým spôsobom (doslova „cash v obálke“), že druhá strana to nemôže prijať, ak si chce zachovať tvár pred zvyškom krajiny.
Novinárske otázky ohľadom čerstvo skončenej platovej anabázy lekárov sa točia okolo dvoch polôh. Na jednej strane „bude to stačiť?“, na strane druhej „neprehnali to tí odborári už trocha?“. Koľko je „správna“, „spravodlivá“, „férová“ suma? Dáme rovnako ako Češi – v eurách, alebo radšej v pomere k priemernej mzde? A koľko by mal byť pomer miezd sestier? A čo ambulantní lekári? Tí väčšinou zamestnávajú sami seba, teda sami sebe si aj platia mzdy. Ako dosiahneme, aby sami sebe zaplatili viac?
Pritom diskusia o konkrétnych sumách vôbec nie je podstatná. Porovnávanie s tým alebo oným je len hra, skutočné číslo vznikne ako na tureckom bazári – šikovnosťou a nešikovnosťou predávajúceho a kupujúceho. Jednoducho sa vytiahne z klobúka a za dva-tri roky sa to bude riešiť zas a potom znova.
Regulácia cien a centrálne plánovanie zlyháva a produkuje neefektivity, či je to výroba toaletného papiera, maďarské benzínky, alebo celoštátna dohoda o mzdách konkrétnej skupiny zamestnancov. Problémom je, že o mzdách rozhoduje centralizovaná byrokracia, nie tí, ktorých sa skutočne týkajú – zamestnávatelia a ich klienti, teda pacienti a poisťovne.
„Aha! Ten zas trepe! Nemocnice si predsa samé od seba nemôžu zvyšovanie miezd dovoliť!“ Áno, to je pravda. Tu je zároveň skrytý kľúč k zlepšeniu. Problémom systému nie sú mzdy, ale to, že v socializovanom zdravotníctve nefungujú mechanizmy, ktoré spájajú rastúci dopyt s rastúcimi príjmami a tým s rastúcou produkciou.
Ako to dosiahnuť? Zadefinovať produkt verejného zdravotníctva (nárok), odhadnúť jeho veľkosť a jej vývoj v čase, a tomu prispôsobiť celkový balík financií na jedného poistenca. Nielen na aktuálny rok, ale aj v strednodobom výhľade. Na najvyšších miestach sa má vyjednávať o celospoločenskom balíku peňazí pre zdravotníctvo, jednanie o mzdách zdravotníkov má prebiehať na úrovni zamestnávateľov. Zamestnávateľ (nemocnica) zase potrebuje dostatočnú výšku príjmov na prevádzku aj kapitálové investície, aby nebola ekonomicky nesvojprávna ako dnes.
Výsledok nikdy nebude dokonalý (o rozpočet sa pravidelne naťahujú aj v štátoch na západ od nás), no lepší ako súčasný stav neustálych injekcií, oddlžovania a mikromanažmentu finančných tokov v sektore.
Martin Vlachynský
Činnosť INESS podporili aj poisťovne Dôvera a Union
