Sociologička Oľga Gyárfášová dáva do súvislosti popularitu konšpiračných predstáv o mocenskom vplyve na Slovensku „silných tohto sveta“ predovšetkým s nedostatočnou transparentnosťou vládnutia (pozri článok na IVO blogu). Svoju úlohu zohráva aj egoizmus a uzavretosť politických elít, zanedbávajúcich riešenie skutočných problémov ľudí. Netransparentnosť vládnutia v konečnom dôsledku znižuje dôveryhodnosť politikov, posúva vnímanie politiky občanmi do roviny špekulácií o utajovaných záväzkoch domácich politických aktérov voči „skutočným chlebodarcom“ – ekonomickým skupinám (slovenským a zahraničným), politikom a štátnikom z cudzích krajín, medzinárodným organizáciám a pod.
Mobilizácia „maďarskou kartou“
Existujú však aj špecifické faktory, ktoré môžu u určitej časti obyvateľstva posilňovať konšpiračné vnímanie reality a viesť k hľadaniu skrytých mechanizmov spoločenského diania. Patria k nim napríklad vzťahy s vybranými národmi a štátmi a postoje významných politických síl a mienkotvorných osobností, ktoré tieto vzťahy interpretujú, najmä v historickom a súčasnom politickom kontexte. Osobitný miesto v tejto súvislosti patrí na Slovensku tzv. „maďarskej karte“, t. j. využitiu problematiky slovensko-maďarských vzťahov (inter-etnických a medzištátnych) a postavenia maďarskej menšiny v SR na politickú a volebnú mobilizáciu obyvateľstva.
Využitie „maďarskej karty“ vo vnútornej politike SR treba chápať v kontexte viacerých spoločensky relevantných okolností: spoločných dejín Maďarov a Slovákov, ich dlhodobého spolužitia v rámci tých istých štátnych útvarov (pričom s odlišným štátotvorným statusom), existencie početnej maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku, pôsobenia politických subjektov zastupujúcich maďarskú menšinu na jednej strane a nacionalisticky orientovaných strán v prostredí slovenskej väčšiny, prezentujúcich seba ako zástancov národno-štátnych záujmov Slovenska. Tzv. „maďarská agenda“ tvorí významnú súčasť verejného a politického diskurzu na Slovensku, je to priestor poskytujúci politickým aktérom rôznej ideologickej a hodnotovej orientácie príležitosť používať na oslovenie svojich priaznivcov širokú škálu interpretačných schém slovensko-maďarských vzťahov, vrátane konšpiračných stereotypov.
S rukou Budapešti v pozadí
V období 1990 – 1992, ale aj neskôr, po vzniku samostatnej SR, nacionalisticko-separatistický tábor, ktorý na Slovensku inicioval rozpad Československa, živil vo vedomí ľudí dva základné konšpiračné stereotypy. Prvý sa týkal neprajníkov slovenskej samostatnosti z Prahy („pragocentristi“, „českí šovinisti“, „čechoslovakisti“, „federalisti“, „federálni Slováci“), v druhom išlo o nepriateľov samostatného Slovenska z Budapešti („panhungaristi“, „revizionisti“, „maďarskí šovinisti“). Piatou kolónou Budapešti na Slovensku boli v tomto naratíve „domáci prisluhovači“ v podobe politikov maďarskej národnosti („iredentisti“) a ľudí zastavajúcich názor o potrebe tolerantného spolunažívania s Maďarmi a striktného dodržiavania menšinových práv („Maďaróni“). Povestná „ruka Budapešti“ sa slovenským nacionalistickým politikom marila v pozadí viacerých udalostí, najmä tých, ktoré súviseli s postavením maďarskej národnostnej menšiny. Ale nielen s tým. Keď autoritárska politika Mečiarovej vlády diskvalifikovala Slovensko v eurointegračnom procese, vyrukovali pro-vládne nacionalistické sily s obvinením zástupcov maďarskej menšiny, že v tajnej súčinnosti s Budapešťou chodia žalovať do Bruselu, aby podkopali šance SR stať sa členom EÚ a tým oslabili Slovensko voči Maďarsku. Podobnú rétoriku neskôr (v rokoch 2006 – 2007) použil premiér Róbert Fico, keď vyhlásil, že rozhodnutie Strany európskych socialistov dočasne pozastaviť členstvo Smeru-SD v PES (stalo sa tak kvôli jeho koaličnému partnerstvu s SNS) bolo urobené pod nátlakom maďarských socialistov.
Dnes vidíme, že intenzita používania „maďarskej karty“ sa v porovnaní s obdobím prvej Ficovej vlády, zloženej so zástupcov Smeru-SD, SNS a HZDS (2006 – 2010) znížila. Vláda Ivety Radičovej uskutočňovala v rokoch 2010 – 2012 vcelku ústretovú politiku voči národnostným menšinám (napokon členom vládnej koalície bola strana Most-Híd, zastupujúca významnú časť maďarského obyvateľstva SR). Druha vláda R. Fica, zložená zo zástupcov Smeru-SD, sľúbila po voľbách 2012 zachovanie existujúceho štandardu v postavení národnostných menšín, deklaruje záujem o udržanie pokojných a korektných vzťahov so susedným Maďarskom. Ak dáme bokom protimenšinovú rétoriku, ktorú premiér R. Fico použil vo svojom prejave na zhromaždení Matici slovenskej v Martine vo februári 2013, môžeme konštatovať, že politici, ktorí predtým boli najčastejšie pristihnutí pri používaní „maďarskej karty“ (vrátane samotného R. Fica) ju akoby odložili – aspoň nateraz – do pomyselného šuplíka. Otázka znie – na ako dlho? A či existuje záruka, že ju neoprášia a znovu nezaradia do svojho tradičného repertoáru?
Rozdielne vnímanie Slovákov a Maďarov navzájom
Pripomeňme spôsob akým sa na Slovensku v minulých rokoch používala „maďarská karta“, a to najmä v kontexte rozšírených konšpiračných predstáv. Skôr než tak urobíme však poukážeme na jeden dôležitý aspekt, vytvárajúci podhubie pre živenie protimaďarských stereotypov a podozrievavosti voči najpočetnejšej národnostnej menšine v SR. Ide o Slovákmi a Maďarmi rozdielne vnímanie toho druhého národa, jeho postavenia a najmä ambícií a zámerov.
V roku 2008, počas prvej Ficovej vlády, keď sa napätie v slovensko-maďarských vzťahoch značne vyostrilo, uskutočnil Inštitút pre verejné otázky reprezentatívny prieskum verejnej mienky, ktorý sa o. i. venoval problematike slovensko-maďarského spolužitia. Prieskum ukázal, že zatiaľ čo výrazná väčšina etnických Maďarov, žijúcich na Slovensku, pociťovala zhoršenie svojho postavenia v dôsledku vtedajšej vládnej politiky (myslelo si to až 78% respondentov maďarskej národnosti), Slováci považovali postavenie Maďarov na Slovensku za nezmenené (54%) alebo dokonca zlepšené (19%). Dosť znepokojujúco vyznieval fakt, že až 73% Slovákov si myslelo, že „Maďari chcú byť čímsi viac ako Slováci“, pričom 59% Slovákov nesúhlasilo s názorom, že „občanom maďarskej národnosti záleží na blahu Slovenska rovnako ako Slovákom“ (hoci 88% Maďarov tvrdilo opak – že im na blahu Slovenska záleží). Viac ako dve tretiny Slovákov (67%) súhlasilo s názorom, že predstaviteľom maďarskej menšiny nestačí doterajšia (podľa Slovákov dostatočná) úroveň menšinových práv a preto stupňujú svoje požiadavky, pričom viac ako tretina (36%) Slovákov si myslela, že „skrytým cieľom väčšiny Maďarov na Slovensku je zmena hraníc a pripojenie južných oblastí k Maďarsku“ (zatiaľ čo 79% Maďarov takýto názor odmietalo). Až 70% Slovákov považovalo maďarskú vládu, maďarských politikov a iných predstaviteľov maďarského verejného života za zodpovedných za zhoršenie vzťahov medzi dvoma krajinami (pozri viac kapitolu Pohľad verejnosti Oľgy Gyárfášovej a Zory Bútorovej v IVO Newsletter 4/2008 [pdf]).
Stručná rekapitulácia uvedených zistení by mohla znieť nasledovne – existuje pomerne početná skupina Slovákov, ktorá považuje Maďarov žijúcich na Slovensku za povýšeneckých, nelojálnych voči domovskej krajine, stupňujúcich svoje národnostné požiadavky (a to i napriek dobrému štandardu menšinových práv) a usilujúcich sa o iredentu v prospech Maďarska. Podľa zástancov týchto názorov, zodpovednosť za problémy v slovensko-maďarských vzťahoch leží na Maďarsku a Maďaroch.
„Všetci Maďari – jednotný blok, konšpirujú proti Slovensku“
Takéto názory sú živnou pôdou pre šírenie predstáv o maďarských sprisahaneckých aktivitách proti Slovensku. Práve na túto úrodnú pôdu padá tzv. „blokový“ prístup, ktorý používajú slovenské „národne orientované“ strany pri narábaní s „maďarskou agendou“ . Pre komunikáciu s voličmi tieto strany konštruujú pomyselný blok, súčasťou ktorého sú na Slovensku žijúci etnickí Maďari, ich politická reprezentácia, Maďari ako národ, Maďarsko ako štát, maďarská vláda a iné maďarské štátne inštitúcie, celá maďarská politická scéna. Autori tejto konštrukcie potom vyslovujú podozrenia zo zámerov Maďarska skomplikovať vnútorný vývoj v SR prostredníctvom rôznych krokov a v spolupráci s etnickými Maďarmi na Slovensku zaviesť autonómiu a následne ovládnuť časť územia SR.
Súčasťou interpretácie vzťahov medzi Maďarskom a susednými krajinami, ktorú prezentujú na verejnosti zástancovia podobných názorov, je téza o pretrvávajúcom expanzionizme štátnej politiky Maďarska. Za nástroj takejto politiky napríklad svojho času označovali politici Smeru-SD a SNS Fórum maďarských poslancov Karpatskej kotliny. Podľa nich išlo o štruktúru vytvorenú s cieľom realizácie myšlienky Veľkého Maďarska. Zákon o zahraničných Maďaroch (tzv. krajanský zákon) dávali títo politici (napríklad Dušan Čaplovič) do súvislosti „s dlhodobou a cieľavedomou snahou Maďarskej republiky znovu zjednotiť územie Veľkého Maďarska a revidovať Trianon“. Spoločenstvu etnických Maďarov na Slovensku pripisovali zástancovia slovenských „národno-štátnych“ záujmov podobného typu negatívne vlastnosti („posadnutí autonómiou“, „snažia sa o nadvládu“) a požiadavkám politickej reprezentácie tejto časti obyvateľstva SR prisudzovali len tie najhoršie zámery.
Účasť zástupcov maďarskej národnostnej menšiny na spravovaní vecí verejných označovali slovenskí „národovci“ za riziko pre štát a ohrozenie záujmov krajiny, za nebezpečenstvo pre Slovákov ako väčšinový národ a podkopávanie funkčnosti štátnych inštitúcií a integrity územia v prospech susedného Maďarska. V roku 2004, keď SMK bola vládnou stranou, predseda SNS Ján Slota vyhlásil: „Ak neodstavíme my Maďarov od rozhodovacích pák nielen v slovenskej vláde, NR SR, ale aj v regionálnych parlamentoch a miestnych samosprávach, kde dusia slovenský rozvoj teraz, odstrihnú definitívne oni Slovákov od politickej moci na juhu Slovenska.“ Slota tvrdil, že „pokiaľ sa nenájde niekto v slovenskej vláde, kto zabráni snahám SMK o autonómiu južného Slovenska, tak o rok bude Slovensko bez tohto územia. Bez južného Slovenska by sme skončili a môže sa stať, že Slovensko medzi Poľskom, Českom a Maďarskom zanikne“. Podľa Slotu sa Maďari systematicky snažia o získanie ekonomickej nadvlády, s týmto cieľom žiadajú vrátenie pôdy v rámci reštitúcií („chcú sa dostať do nášho národného povedomia – do Tatier“), získavajú väčší vplyv v slovenskom hospodárstve, v „maďarských rukách sa ocitajú podniky a banky“. Akýmsi drobným kozmetickým doplnkom poslúžil vtedy výrok predsedu SNS o stykoch SMK s maďarskou spravodajskou službou.
Rozdúchavaním predstáv o „maďarskom nebezpečenstve“ sa nezaoberala len radikálno-nacionalistická SNS. Aktívne to robil od začiatku svojej existencie aj Smer. V období politických diskusií o maďarskom krajanskom zákone Smer používal rétoriku zhodnú s rétorikou SNS. Poukazoval na riziko, ktoré pre integritu Slovenska predstavovali „Maďari“ – bez rozlíšenia domácich Maďarov a občanov MR. V roku 2001 R. Fico napríklad tvrdil, že „slovenská vláda (Mikuláša Dzurindu) ... asistuje tomu, ako Maďari krok za krokom koordinovane, zvnútra aj zvonku posilňujú svoje pozície na južnom Slovensku. Smer sa nebude pasívne prizerať hre, ktorej dlhodobým cieľom je obnova Veľkého Maďarska“. Aj Smer rozširoval vo verejnosti pocit, že politická reprezentácia maďarskej menšiny (vtedajšia SMK) sa usiluje o podkopávanie základov slovenskej štátnosti v spojení s cudzou mocnosťou. V roku 2004 predseda Smeru vyhlásil, že SMK sa snaží o to, aby slovenská vláda „stratila vplyv na území južného Slovenska a koordinuje svoju politiku s krajne pravicovou a nacionalistickou stranou Fidesz“.
Príliš veľa vďačných poslucháčov o maďarskej hrozbe
Hra „maďarskou kartou“, týmto „evergreenom“ slovenskej vnútornej politiky, išla prakticky od samého začiatku transformácie v roku 1990 ruka v ruke so živením konšpiračných predstáv o zámeroch Maďarska voči Slovensku. Niektorí politici, ktorí budovali svoju kariéru prostredníctvom využitia „maďarskej karty“, už medzitým svoju politickú činnosť ukončili, ďalší však v nej pokračujú. Hoci slovensko-maďarské vzťahy sú dnes zreteľne lepšie ako v rokoch 2006 – 2010, stále existuje riziko, že šíritelia posolstva o „maďarskej hrozbe“ si nájdu vďačných poslucháčov, ktorí im vo voľbách odovzdajú svoje hlasy. Takýchto vďačných poslucháčov je totiž na Slovensku stále veľa.
Grigorij Mesežnikov, IVO
Príspevok vychádza v rámci medzinárodného projektu monitorovania extrémizmu a antisemitizmu s osobitným dôrazom na odhaľovanie konšpiračných teórií ako nástroja politickej mobilizácie. Projekt je koordinovaný think-tankom Political Capital Institute (Budapešť). Jednotlivé výskumné a analytické výstupy projektu, týkajúce sa Maďarska, Francúzska, Nórska, Poľska a Slovenska, sú publikované na portáli Deconspirator.com.
