Nech naša zjednodušená krajina má 3 milióny 60 ročných, na dôchodok nastupujúcich občanov a 2 milióny 20 ročných, do zamestnania nastupujúcich mladých ľudí.
Miera pôrodnosti je teda 1,33 dieťaťa na ženu, čo sa nebude meniť celý čas.
Po 20 rokoch všetci dôchodcovia zomrú a dvom miliónom 40 ročných pracujúcich sa narodí 1,33 mil. detí. Pravda, je to dosť čudná predstava, ale pre prehľadnosť je lepšie ak naraz pracuje len jedna, ale celá generácia.
Po ďalších 20 rokoch tu teda budú 2 milióny 60 ročných, nastupujúcich dôchodcov a 1,33 milióna 20 ročných, do zamestnania nastupujúcich ľudí.
Po ďalších 20 rokoch opäť úmrtia dôchodcov a 890 tisíc narodení, atď...
Za 40 rokov práce jeden človek odvedie do dôchodkového systému presne takú čiastku ako je treba jednému dôchodcovi na 20 rokov dôchodku. Nepredpokladáme infláciu ani rozdiely v mzdách, dôchodkoch a pod.
Ak by teda počet 60 a 40 ročných bol rovnaký, systém by nebol stratový ani ziskový. Cash-flow problém s tým, že dôchodcovia spotrebujú za prvých 20 rokov to, čo pracujúci vyprodukujú za celých 40 rokov zanedbajme.
V situácii uvedenej na začiatku, čiže keď 3 mil. 60 ročných nastupujú na dôchodok a 2 mil. 20 ročných nastupujú do práce, nám na prefinancovanie všetkých dôchodkov chýba 1 milión pracujúcich a štát teda musí celých 40 rokov dotovať systém vo výške odvodov za tento počet ľudí.
Ak sa teda zachová priebežný dôchodkový systém, počas prvých 40 rokov musí štát celkovo vydotovať 40 ročné odvody jedného milióna ľudí.
Počas ďalších 40 rokov, 40 ročné odvody 0,67 milióna ľudí (2 mil. dôchodcov -1,33 mil. pracujúcich), potom tú istú sumu za 0,44 milióna ľudí (1,33-0,98) atď.
Ak by teda kríza pokračovala až po vymretie krajiny, čo je asi 10 generácií, ak pár percentnú populáciu už zanedbáme, tak by za týchto 10 generácií musel štát celkove zabezpečiť dotácie vo výške 40 ročných odvodov za 3 milióny ľudí (1 + 0,67 + 0,44 + 0,30 +... = 3).
Ako je to v prípade zavedenia súkromného dôchodkového sporenia?
Oproti komplikovanej slovenskej skutočnosti predpokladajme, že sa zapojí každý pracujúci, nielen z polovice, ale celými odvodmi a hneď od nástupu do práce.
Nech sa takéto sporenie zavedie hneď od začiatku, keď 3 milióny 60 ročných nastupujú na dôchodok a 2 milióny 20 ročných do zamestnania.
V tomto prípade odvádzajú všetci pracujúci celé odvody na svoje osobné dôchodkové účty. Príjmy priebežného dôchodkového systému sú tak okamžite nulové. Aj výdaje budú čoskoro nulové, avšak až po 20 rokoch.
Štátu teda treba vydotovať 20 ročné dôchodky 3 miliónov dôchodcov, čo sa rovná odvodom 3 miliónov ľudí za 40 rokov.
Celkové náklady štátu na prechod na dôchodkové sporenie sú teda presne také isté ako náklady na udržanie priebežného systému za celý čas znižovania počtu obyvateľov až po vyhynutie krajiny.
Namiesto niekoľko storočí sú avšak koncentrované na obdobie 40 rokov.
Výška potrebných dotácií je teda v oboch prípadoch rovnaká, situácia je ale pri druhom pilieri o to horšia, že sa tieto náklady musia zabezpečiť v niekoľkonásobne kratšom čase.
Navyše, ak by sa demografická kríza zastavila napr. po 120 rokoch, t.j. na počte 0,89 mil., obyvateľov, dotácie na udržanie priebežného systém by boli o 30 % nižšie ako na zavedenie dôchodkového sporenia.
Ďalšou rezervou pri priebežnom systéme je to, že takto vysoké náklady na udržanie sú len v prípade uplatnenia neopodstatnenej, sporivej zásluhovosti. Tento princíp spôsobuje, že sa ľuďom vôbec nezohľadňujú škody, ktoré spôsobujú dôchodkovému systému zanedbávaním starostlivosti o deti.
Keby tieto škody aspoň čiastočne znášali na svojich dôchodkoch tí, čo ich spôsobujú, deficit priebežného systému by sa podstatne znížil.
Druhý pilier teda demografickú krízu nerieši nijak.
Naopak náklady na jeho zavedenie sú výrazne vyššie ako náklady na udržanie priebežného systému pri akokoľvek dlhej a zároveň akokoľvek vážnej demografickej kríze.
Totiž náklady na zavedenie dôchodkového sporenia sú presne tak vysoké ako náklady na udržanie priebežného systému pri demografickej nule, čiže vyhynutí krajiny pre nedostatok detí.
To, že sa u nás dôchodkové sporenie zavádza len pre časť odvodov a len u niektorých poistencov, čiže len asi z 1/3-ny, nemení nič na podstate.
Znamená to len toľko, že dôchodkový systém nie je z 2/3-tín riešený vôbec a z 1/3-ny je riešený spôsobom, ktorý je jednoznačne výrazne nákladnejší ako samotný problém, ktorý má riešiť.
Aj preto je dôchodková reforma jedným najväčších zlyhaní ponovembrového vývoja na Slovensku.
