Jedným z najvýraznejších zmien dôchodkovej reformy bolo zvýšenie niektorých dôchodkov.
Bolo by to pochopiteľné, keby sa zvyšovali dôchodky tým, čo k demografickej kríze nijak neprispeli, vychovali aspoň dve deti, ktoré pracujú a platia odvody, z ktorých nie je problém prefinancovať aj zvýšené dôchodky rodičov.
Zvyšovanie dôchodkov však autori dôchodkovej reformy realizovali podľa úplne iných kľúčov.
Princíp sporivej zásluhovosti
Oficiálnou príčinou zvyšovania dôchodkov ľuďom s vysokými príjmami je zavedenie "princípu zásluhovosti". Myslí sa tým sporivá zásluhovosť, podľa ktorej by sa každému, kto sa dožije priemerného veku, malo na dôchodku vrátiť to, čo odviedol na sporivej časti odvodov.
V priebežnom systéme je však táto zásluhovosť neopodstatniteľná, pretože mnohým sa odvedené peniaze už vrátili v podobe dôchodku vlastných rodičov a následného dedičského konania. Keď systém zabezpečí ich vrátenie aj formou vlastného dôchodku, bez ohľadu na to či dotyční zabezpečia aj primerané zdroje výchovou detí, je samozrejmé, že to ľudí motivuje ku kariérnemu postupu na úkor rodičovstva.
Princíp sporivej zásluhovosti je teda dobrým nástrojom na potláčanie pôrodnosti a jeho zavedenie v čase demografickej krízy bolo úplne nevhodné.
Princípom sporivej zásluhovosti však možno len čiastočne odôvodniť zvyšovnie nadpriemerných dôchodkov.
Napríklad priznanie trojnásobného dôchodku za trojnásobný príjem je sporivou zásluhovosťou opodstatniteľné len za obdobie posledných rokov dôchodkového poistenia, ale rozhodne nie za šesťdesiate či sedemdesiate roky.
Jednak preto, že aj príjem sa zisťuje len za obmedzený počet rokov konca pracovnej kariéry. Predpoklad, že človek má rovnako vysoký príjem na začiatku kariéry ako na konci jej konci zlyháva najmä pri vysokých príjmoch, pre ktoré je skôr charakteristický vzostupný trend.
Druhou nezrovnalosťou je, že aj keby mal niekto v šesťdesiatych či sedemdesiatych rokoch trojnásobný príjem oproti priemeru a z neho aj odvádzal troj či viacnásobné príspevky na vtedajšie dôchodky, vzhľadom na to, že v tých časoch bol pomer dôchodcov ku pracujúcim veľmi nízky, a ich dôchodky boli i na vtedajšiu cenovú úroveň veľmi nízke, rozdiel vo výške trojnásobného a priemerného príspevku by robil len "pár korún". Tých pár korún môže mať dnes hodnotu niekoľko stoviek, ale rozhodne nie tisícok korún, ktoré získa priznaním niekoľkonásobne vyššieho dôchodku za tieto roky.
Do očí najviac bijúcou nezrovnalosťou je priznávanie takto vysokého dôchodku za roky stredoškolského a vysokoškolského štúdia. Za túto dobu podľa princípu sporivej zásluhovosti jednoznačne nepatrí žiadny dôchodok. Tí najbohatší zaň však dostanú vyšší dôchodok ako iní za celý život nízko platenej práce.
Priznávanie niekoľkonásobne vyššieho dôchodku za šesťdesiate a sedemdesiate roky, vrátane doby štúdia, podľa príjmu v osemdesiatych a neskorších rokoch nie je opodstatniteľné princípom sporivej zásluhovosti. Je to osobitné zvýhodnenie na úkor ostatných.
A keďže ide o zvýhodňovanie tých, u ktorých je najmenšia pravdepodobnosť, že sú na to odkázaní, je to rozhadzovaním peňazí. Privrieť oči by sa nad tým dalo len v prípade, keby bol systém prebytkový, čiže keby sme tu nemali demografickú krízu ale boom. Takže aj pri zavádzaní týchto pravidiel bol úplne odignorovaný skutočný demografický vývoj.
Valorizácia dôchodkových nárokov na úrovni rastu miezd
Dôchodkové nároky, vrátane tých neprimeraných, priznaných na základe spomínaných zásad, sa navyše valorizujú percentom nárastu priemerných miezd. Aj keď ide ročne len o niekoľko percent, za niekoľko desaťročí spôsobí takýto mechanizmus nepomerne vyšší rast dôchodku jednotlivca oproti jeho odvodom.
V mnohých materiáloch bolo síce deklarované, že tento mechanizmus sa uplatní len do roku 2009, do zákona sa to však nedostalo a vzhľadom na nepopulárnosť dodatočného zapracovania takéhoto obmedzenia, asi ani nedostane.
Opäť tu teda niekto konal tak, ako keby demografický vývoj bol tak priaznivý, že unesie aj rozprávkové nárasty dôchodkových výdavkov.
Zavedenie dôchodkového sporenia
Vo svojej podstate je zavedenie druhého piliera vyplácaním časti dôchodkov vopred.
Kedy by to malo význam? Keby bol systém prebytkový, vtedy by malo opodstatnenie neodvádzať tento prebytok z dôchodkového systému, ale investovať ho do znižovania budúcich výdavkov.
Navyše by tu bol reálny predpoklad nadpriemerného rastu dôchodkov a tak vyplácanie časti dôchodku vopred na úrovni v čase tohoto predčasného vyplatenia s úsporou polovice výdavkov na úrovni v čase riadneho vyplácania, by mohlo priniesť pozitívnu bilanciu.
To by bolo splnené pri priaznivom demorafickom vývoji s nadpriemernou pôrodnosťou.
Pokiaľ viem, práve takáto je a bola situácia v Chile pri zavádzaní dôchodkového sporenia, ktorým sa inšpirovalo aj Slovensko. Preto to tam mohlo mať svoje opodstatnenie, ako prevencia proti dopadom v prípade zmeny demografického vývoja.
Ako liek na už existujúcu demografickú krízu to však vôbec nemusí fungovať. V takejto situácii je pravdepodobnejšie, že to systém viac zaťaží než odľahčí a tak sa udržateľnosť len viac skomplikuje.
Najväčšími prehreškami voči faktu ekonomicky nepriaznivého demografického vývoja teda nie sú súčasné nekompetentné slovné vyjadrenia politikov, ale hlavné opatrenia dôchodkovej reformy z nedávnej minulosti.
