Ukážkový príklad pre učebnicu matematiky ilustrujúci pozíciu ľudí nedosahujúcich minimálnu dobu dôchodkového poistenia by mohol znieť takto.
Na Slovensku je jediným kritériom pre výpočet výšky dôchodku množstvo odvodov, ktoré človek zaplatí skrze svoju pracovnú kariéru.
Napríklad pán Adam, ktorý platil odvody zo mzdy mierne prevyšujúcej priemernú mzdu po dobu 40 rokov dostane dôchodok 12 000 Sk.
Pani Beáta, ktorá z rovnakej mzdy platila odvody o 25% kratšie, dostane aj dôchodok o 25% nižší, čiže 8 000 Sk.
Aký dôchodok dostane pani Cecília, ktorá platila odvody z tej istej mzdy po dobu 19 rokov?
Odpoveď:
19 rokov predstavuje 47,5% zo 40 rokov doby poistenia p. Adama. 47,5% z dôchodku p. Adama je 5 700 Sk.
Toto by bol dôchodok pani Cecílie, keby sa s ňou zaobchádzalo rovnako ako s ostatnými.
Keďže však na Slovensku sú si rovní len niektorí ľudia, počet rokov dôchodkového poistenia nižší ako 20 rokov a s ním tisíce korún dôchodku týchto ľudí sa zaokrúhľujú na nulu.
Ako k tejto situácii došlo?
Rozhodne tomu nie je tak, ako to uviedla verejnoprávna televízia ešte za predchádzajúceho riaditeľa. "Povinná doba dôchodkového poistenia sa za ostatné tri roky zmenila už po druhý raz. Do roku 2003 bola 25 rokov. Dôchodková reforma druhej Dzurindovej vlády ju skrátila na 10 rokov a novela z dielne ministerky Tomanovej ju opätovne predĺžila, tentoraz na 15 rokov."
Je však namieste začať so situáciou pred dôchodkovou reformou.
Tá sa od súčasnej najväčšmi odlišovala v tom, že výška dôchodkov neklesala úmerne s počtom rokov poistenia.
Napríklad, priemerne zarábajúci človek dostal v roku 2003 za 40 rokov poistenia dôchodok 6 900 Sk.
Za 25 rokov poistenia 5 600 Sk. Kratšie platenie odvodov o 40 % bolo teda spojené s 20 % znížením dôchodku.
Samozrejme, že to tak nemohlo ísť ďalej, to by za 1 deň prináležal polovičný dôchodok než za 40 rokov.
Pri menej ako 25 rokoch poistenia sa teda priznával pomerný dôchodok, ktorého výška už klesala výraznejšie s dobou poistenia, a poskytoval sa od vyššieho veku.
Napríklad pri 15 rokoch poistenia, vychádzala jeho výška na necelých 3 900 Sk. Kratšie platenie odvodov o 40 %, oproti 25 rokom, je tu už teda spojené s 30 % znížením dôchodku.
To by ale stále nezabránilo tomu, aby sa ľudia s veľmi krátkou odpracovanou dobou nedostali do výrazne výhodnejšej pozícia ako tí s dlhšou.
Preto sa stanovila aj minimálna doba poistenia pre pomerný dôchodok, 10 rokov.
Aj tu sa síce ľudia, ktorí sa ocitli pred touto hranicou mohli cítiť znevýhodnení nepriznaním nijakého dôchodku.
Avšak pri dodatočnom splnení tejto podmienky, napríklad doplatením chýbajúceho poistenia z vlastných úspor, alebo akceptovaním inak nevýhodného zamestnania, sa pomerne ľahko ocitli už v situácii výrazne výhodnejšej oproti ostatným.
V prechádzajúcom systéme teda bola podmienka minimálnej doby poistenia evidentne opodstatnená a prakticky nikoho nepoškodzovala, len zabraňovala možnému neprimeranému zvýhodneniu.
K podstatnej zmene však došlo dôchodkovou reformou.
Doterajšie výhody ľudí s kratšou dobou poistenia sa úplne zrušili zavedením výpočtu, kde dôchodok klesá úplne úmerne s dĺžkou poistenia.
Tým zaniklo akékoľvek opodstatnenie pre existenciu podmienky minimálnej doby poistenia. Aj pri veľmi krátkej dobe poistenia totiž systém priznáva len taký dôchodok, aby sa človeku vrátilo to, čo na odvodoch sám zaplatil.
Napriek tomu dôchodková reforma ponechala podmienku minimálnej doby poistenia v nezmenenej dĺžke, čím úplne neopodstatnene znevýhodnila skupinu ľudí, z ktorých podstatnú časť tvoria viacdetné matky.
Terajšia vláda urobila už "len malú", ale vzhľadom na jej údajnú sociálnu orientáciu úplne škandalóznu zmenu.
Výrazne rozšírila okruh takto poškodených osôb predĺžením minimálnej doby poistenia z 10 rokov najprv na 15 a čoskoro pravdepodobne aj na 20.
Toto znevýhodnenie by pritom nebolo až tak flagrantné, keby systém umožňoval získať plnohodnotný dôchodok v porovnaní s ostatnými aspoň pri dodatočnom splnení podmienky minimálnej doby poistenia.
To by bolo zabezpečené vtedy, keby pri dodatočnom splnení minimálnej doby poistenia, napr. 5 rokov po dovŕšení dôchodkového veku, sa vo výpočte výšky dôchodku zohľadnila tá skutočnosť, že dôchodok je priznávaný neskôr a teda sa bude poskytovať kratšiu dobu.
Takýto mechanizmus náš dôchodkový systém dobre pozná a uplatňuje ho u ostatných ľudí, ktorí požiadajú o dôchodok až po dovŕšení dôchodkového veku. Suma starobného dôchodku sa u nich zvyšuje o 0,5 % za každých 30 dní od dôchodkového veku.
Keby sa tento mechanizmus uplatnil u každého, umožnilo by to aj tým, ktorí nesplnia podmienku minimálnej doby poistenia pri dovŕšení dôchodkového veku, získať plnohodnotný dôchodok neskôr, aj keď obtiažnejším spôsobom.
Bez toho, však títo ľudia nemôžu získať taký dôchodok, cez ktorý by sa im pri priemernom veku dožitia vrátili odvedené peniaze.
Dobrou správou je, že problematika minimálnej doby poistenia je na Ústavnom súde.
Zlou správou, že navrhovateľom je súčasná opozícia, ktorá toto znevýhodnenie zaviedla.
Namietajú len predĺženie tejto doby z 10 na 15 rokov.
Ich rozsiahle podanie obsahuje množstvo filozofických úvah, ale ani jednu z dvoch skutočností, ktoré robia z podmienky minimálnej doby poistenia skutočne neopodstatnené a výrazné znevýhodnenie dotknutých osôb (výška dôchodku u nás klesá úmerne dĺžke poistenia a pri dodatočnom splnení minimálnej doby poistenia sa nezohľadní kratšie poberanie dôchodku).
Bez týchto skutočností môže ministerstvo pokojne argumentovať napríklad tým, že v Českej republike je minimálna doba poistenia ešte vyššia.
Záleží teraz len na ústavných sudcoch, či budú dôkladnejší ako špecialisti opozície a s tímito rozdielmi sa oboznámia a zohľadnia ich vo svojom rozhodnutí.
Skrátka, keby navrhovatelia tvrdili, že Tomanovej 15 rokov minimálnej doby poistenia je protiústavným znevýhodnením, lebo takým bolo už Kaníkových 10 rokov, bola by tu vzhľadom na uvedené skutočnosti reálna šanca, že to Ústavný súd uzná.
Keď však budú tvrdiť, že 10 rokov minimálnej doby poistenia je v poriadku a 15 rokov je už protiústavné, sotva to môže rozumný súd uznať.
A preto s diskrimináciou treba u nás naďalej počítať.
