Dobre, nebolo to práve obdobie keď zrelo čierne uhlie, ale aj tak. Doba sa zmenila. Zmenilo sa oslovenie učiteľov, zmenili sa žiaci a zmenil sa aj svet.
Dnešné deti majú v škole toľko vymožeností. Ale niečo predsa len zostalo po starom. Písanie. Ja osobne som sa dosť vytrápila už pri písmene b a o písmene d ani nehovorím. Bežne sa mi stávalo, že som písmená plietla. Dnes sa smejem ale vtedy mi až tak do smiechu nebolo. Dudon a dádika boli na dennom poriadku. Ale už keď som do zrkadielka napísala súbružka učiteľka, mala toho moja učiteľka zjavne dosť.
Pri najbližšej hodine čítania som zažila danteho peklo v podaní mojej učiteľky. Celé zle. Znelo to ako keď máte prečítať text v cudzom jazyku a neviete ako. Záver na seba nedal dlho čakať. Také prasa do šlabikára nedostal ten rok asi nikto. A aby toho nebolo dosť, vedľa neho ešte červeným perom a bolo naozaj riadne červené dala takú veľkú päťku s hviezdičkou, že vlastne zapísala celú stranu. Dlhé roky som mala ten šlabikár odložený ako pripomienku mojich čitateľských začiatkov.
Stále to však nebolo také jednoduché. Potom prišlo počítanie. Číslice som síce rozoznávala, ale išlo to ako v lete na saniach. Ale naučila som sa. Počítala som peniaze. Fakt. Už v tej dobe. Keď sa už naozaj nedalo inak, učiteľka otvorila svoju peňaženku a podala mi bankovky. Vtedy som si vypestovala kladný vzťah k peniazom. Bola to škola hrou. Súdružka učiteľka mala okolo úst penu ako rozzúrený rotvajler, ale zvládla som to.
Ten kladný vzťah k peniazom mám do dnes. B a d si už síce nemýlim, ale občas si spomeniem na tie krásne časy v škole, keď som ešte nevedela, že na to aby som tie peniažky mohla počítať budem celý svoj život chodiť do práce a tešiť sa na svetlé zajtrajšky.
