Jedno neviem pochopiť, prečo ľudia mrhajú svojím drahocenným časom. Prečo nežijú pre túto chvíľu, prečo sa trápia pre veci, ktoré sú malicherné. Prečo nie sú spokojní stým čo majú? Prečo sa zbadajú a uvedomia, až keď stratia to najcennejšie, čo majú, čo milujú, čo ľúbia?
Mám toľko otázok a tak málo odpovedí. Zvláštne, človek si myslí, že vie tak veľa a pritom vie tak málo. Stále nás trápia otázky a odpovede nenachádzame, no pýtať sa neprestávame. Dúfame, že čím viac otázok bude, tým viac odpovedí príde. Niekedy čakáme, že príde v momente, ale tak to nefunguje, aj to vieme, ale tíško dúfame, že predsa len teraz to príde a nech hneď príde odpoveď. Čakáme a čakáme. Trápime sa úvahami, rozmýšľame niekedy až priveľa nad zložitými vecami a práve kvôli tomu nám ujde toľko krásnych vecí. Dumáme nad tým, nad čím netreba a nad čím sme si mali lámať hlavu, tak tam sa ani len neobzrieme.
Dosť často sa nám stáva, že práve ľudia, ktorých tak moc milujeme, na tých myslíme dosť málo, zanedbávame ich a trápime ich našimi hĺbavými úvahami, ktoré sú často o ničom. Človek má tú výhodu, že myslí, ale žiaľ dosť často zabúda. To môže veľa ľudí raniť. Zabudnúť na narodeniny, výročie, nejaký sviatok, to sa občas stáva. Ale nech to nieje pravidlo.
Najhoršie je, keď zabudnete, že ten niekto tu je. Keď zabudnete, že na vás čaká. Že je tu vždy pre vás. Takéto zabudnutie bolí najviac. Myslíme na všetko, ale na takýchto ľudí zabúdame. Zabúdame na ich lásku, obetavosť, rady, pomoc, pochopenie. A je smutné, že až keď nám povedia zbohom, zistíme, čo sme mali. A potom zase prídu tie otázky, prečo sa to stalo, čo sme urobili, zase sa zamýšľame nad tým, čo bolo a čo sa len veľmi ťažko mení. Ponoríme sa zase do svojich otázok, znova zabudneme na tých, ktorí sú tu a prídeme o ďalších.
Takto nachádzame nové myšlienky, nové otázky, nové odpovede. Ale čo z toho, keď strácame, to čo máme. Čo z toho, keď stratíme priateľov, blízkych, milovaných a nám ostane len otázka prečo?
