Viera, nádej, láska – tri tak obyčajné slová a znamenajú tak veľa. Slová, s ktorými sa dennodenne stretávame. Počujeme ich dosť často. Ale čo pre nás znamenajú? Čo sú zač?
Láska pre nás znamená veľa, no často na ňu zabúdame. Nevážime si ju. No ak raz pocítime, ten krásny cit a dokážeme ho opätovať, len vtedy pochopíme, čo je to tá láska. Vety ako „mám ťa rád...ľúbim ťa...milujem ťa...“ nám dávajú pocit lásky, pocit, že niekomu na nás záleží. A keďže láska je Boh, nemusíme sa báť, že nás láska opustí, lebo Boh nikoho neopúšťa. Zatiaľ na túto lásku často zabúdame. Všímame si skôr tú druhú lásku. Áno, tá druhá nás viac trápi.
Môžeme len dúfať, že sa nám tej lásky aj dostane. Nech sa nám dostane lásky od druhých. Dúfame teda v lásku. Hm... človek dúfa, že zlé sa na dobré obráti, dúfa, aby sa ho dobré nepustilo, aby to bolo už len lepšie a lepšie. Tak to už hovorím o nádeji. Dávame si veľké a malé nádeje, ale vždy v hĺbke srdca pestujeme svoju nádej, tá nás podrží v každej tiesni. „Nádej umiera posledná,“ to sa hovorí. A je to pravda, pretože človek sa nikdy nevzdá, z toho kútika svojej duše počuje, ako kričí nádej, verí, že sa to môže zmeniť.
Áno, človek verí. A práve viera je najsilnejšie slovko. Keď ho už len vyslovíte, alebo poviete „verím“, ľudia sa obzrú. Nie pre výsmech, ale pretože to slovíčko vzbudzuje rešpekt u každého. „Verím“ – každý si to spojí s tým svojím „verím tebe...verím sebe...verím Bohu...verím prosto niečomu...“ Je nám to samozrejmé, že každý verí niečomu. No sú aj takí, čo tvrdia, že neveria alebo neveria nikomu. Toto sa dá veľmi ľahko vyvrátiť.
„Neverím“ toto tvrdenie je moc absurdné, lebo človek verí vždy v niečo. Verí svojím schopnostiam, verí tomu, že čo vidí je realita a nie sen, verí tomu, že veda drží fakty v rukách a čo ona nedokáže, tak to nieje. Hoc neverí v nadprirodzené, verí tým všetkým veciam okolo seba a tak nepriamo verí v Boha.
A že niekto neverí niekomu je tiež hlúposť. Človek môže byť introvert, ale keď neverí okoliu, verí v svoju pravdu, verí v seba, takže verí v niekoho v seba samého. Človek potrebuje veriť, potrebuje ten hnací motor, ktorý ho ženie v pred. A tým hnacím motorom je práve viera. Lebo ak človek ozaj niečomu verí, ide zatým, nenechá sa odradiť, lebo je presvedčený, že je to správne a je to, čo ozaj chce. Veriť v Boha a ísť za ním, je vlastne cesta za dokonalosťou, tá je len jedna a ňou je Boh. My dokonalí byť nemôžeme. Nemôžeme byť bohmi, tak aspoň sa pokúsme priblížiť dokonalosti a načiahnime sa k Bohu a tak urobíme krok k dokonalosti. Viera, nádej láska – veríme v Jeho dokonalosť, dúfame v Jeho milosrdenstvo a milujeme Ho, lebo On je dobrotivý, On je láska a je vždy s nami.
Najdokonalejšia kombinácia – viera, nádej, láska, čiže Boh. Stačí mu len uveriť a pustiť si ho do svojho srdca, lebo On tam má čestné miesto, len On je tu pre nás, keď nás všetci opustia. Práve on si zaslúži našu veľkú lásku, tak mu stačí uveriť, On sa už o zvyšok postará.
