A to má čo znamenať? Ona tam má chlapa? Ona si našla iného? To má čo znamenať?
"Silvi, čo sa deje? Otvor!" zvýšim hlas.
"Daj jej pokoj, nechce ťa ani vidieť!" zase po mne ručí nejaký chlap. Do kelu, kde sa sním zoznámila? Kedy nato mala čas? Prečo je so mnou nespokojná.
"Nedám nikomu pokoj, chcem vedieť, o čo tu ide!" trvám na svojom.
"Nechápeš, že tu už nie si vítaný?" to má čo znamenať? Kto je to do šľaka?
"Teba sa nič nepýtam, chcem hovoriť so Silvi! Silvi, ak ma počuješ, prosím porozprávajme sa," prečo mi to robí? A čo tu robím, má iného chlapa, prečo tu ešte kysnem?!Nie! Nemôžem odísť, veď ja musím povedať, či je už koniec! Nech si nemyslí, že si bude rozhodovať ako chce. Musím sa s ňou porozprávať, veď jej musím vynadať, že si našla iného!
"Zmizni, prosím ťa!" plačlivo sa ozvala z poza dverí.
"Silvi, čo sa stalo?" prosím, nech mi odpovie.
"Choď preč, nechcem ťa vidieť!" ešte viac sa rozvzlykala.
"Silvi, neplač," neznášam, keď plače, do kelu, čo jej ten chlap urobil?
"Choď preč! Nechápeš, čo chcem od teba?!" buchla dlaňou po dverách.
"Silvi," fú, tak takto ma zaskočila.
Ani neviem, či chcem ešte niečo povedať. Asi bude lepšie, keď ozaj pôjdem. Alebo by som mal ostať, ak si to rozmyslí? Nie nie, veď má na mňa aj telefón, čo sa jej mám ja doprosovať. Veď ona ma odmietla, tak jej treba.
Ale nemôžem to takto nechať. Vlastne, prečo by som nemohol? Vlastne by som nemal, no nemám na výber. Do šľaka aj so ženami. Chcem to vyriešiť, vlastne je tu niečo riešiť?
Prečo to nemôže byť "komplikovanejšie"? Toto je asi zlý sen, nechápem to. Včera pri večery sa mi zdala trošku tichšia, ale asi nemala svoj deň. Povedal som včera niečo zlé? Ako to mám chápať ja? Ona vie, prečo sa so mnou nechce baviť, ale ja neviem prečo? Mám pocit, ako keby som bol na vine ja, ale veď som nič nespravil, čo sa mohlo od včera zmeniť? Asi som mal predsa len spať u nej, bol by som išiel od nej do roboty. Ale veď sama povedala, že od nej je to riadni kus. Takto to mám bližšie a nemusel som ju ráno budiť. Nechápem to. Chcem byť s ňou, potrebuje ma. Bola taká uplakaná, on určite nevie, ako ju utíšiť.
Ozaj a kto to vlastne bol? Čo je to za chlapa, že je u mojej holky? Čo si myslí?
Čo on, ale čo si mám myslieť ja? Toto nieje normálne? Vôbec nie.
"Ty tu čo robíš?" opýtala sa ma Nikol.
"Silvi ma nechce pustiť dnu," dodal som a postavil som sa zo schodov.
"Od kedy tu takto smutne sedíš?"
"No asi od obeda," čo sa tak trápne pýta, sú najlepšie kamošky a ona nevie, čo sa deje?
"Páni, ty si ale vytrvalec," pozrela ne mňa a pomaly prešla okolo mňa, aby sa dostala do bytu.
"Ty určite vieš, čo jej sadlo na nos," chytil som ju za ruku a nechcel som ju pustiť, "a ten chlap, to je kto?"
"Keď bude v hodná chvíľa, určite ti to všetko vysvetlí," povedela tichým tónom, "a prosím ťa, pusť ma!"
"Prepáč, som si neuvedomil," to je hrozné, ja... Cítim sa clivo. Nechápem, čo sa deje. Neznášam situácie, kedy netuším, o čo ide. Neznášam to! Štve ma to!
"Choď domov a ona sa ti neskôr ozve," pousmiala sa. No tak "dík". Ako čakať doma sa mi isto bude chcieť. Prečo je to také ťažké povedať, o čo ide? Ja to z nej nejako musím dostať, inak to nevidím. Musím ju voľáko presvedčiť.
"Vieš, rád by som ju objal. Viem, že jej to pomáha, keď je smutná," fajn a teraz poďme zahrať niečo srdcervúce, "Nemám rád, keď plače... srdce mi krváca, keď počujem, že je nešťastná... ubíja ma, keď jej neviem pomôcť... Keby som len vedel, čo jej je."
Fú, tak to teda znelo dosť presvedčivo. Ale ešte nieje vyhrané, vyzerá byť nalomená, ale ešte niečo.
"Nedokázal by som si odpustiť, keby som zistil, že som na vinne ja. Asi by som to nezvládol," to sú dosť silné slová, uvidíme ako zavážia.
"Tak potom máš problém," povedala úplne chladne, ani na mňa nepozrela a vykročila preč.
"AKO?" tak to ma akože dosť dorazilo. Čo tým chce povedať? "Hej, hej počkaj," toto nemôžem len tak nechať! Takže ja som na vinne?
"Čo je vo veci?" tak to som teda zvedavý, čo sa zapotí.
"To ti ja nemôžem povedať," háá, takže vie, čo sa deje. Priznala sa, do kelu ale k čomu?
"Prestaň a nebuď malá. To chcem tak veľa?" pozrel som na ňu zroneným pohľadom.
"Áno," odvrkla ako keby nič.
"Chcem to vedieť, chcem to vyriešiť," do kelu! ako ju presdvečiť? "Ako by si ty zachovala na mojom mieste?"
Tak teraz si myslím, že som trafil správnu strunu. Povolí, určite. Stískam jej ruku v mojej dlani.
"Záleží mi na Silvi, je moje všetko," toto zaberá, už vidieť, že ju lámem.
"Pamätáš stretko na chalupe pod Ďumbierom?" jéj da, čo nieje kompletná? Ako si môžem pamätať toľko vecí?
"Niečo sa mi marí," lepšie zaklamať, aj tak sa dostane k pointe aj sama.
"Keď sme rozoberali, že Linde sa narodila malá a tak," ach, veď sme sa bavili o všeličom. Čo ju to napadlo, čo tým chce povedať?
"No áno, Linda... malá... áno.. ďalej..." súrim ju, veď som tu zabil pol dňa.
"A keď ste sa so Silvi bavili o deťoch, vieš, čo si jej povedal?" zdvihla obočie a čakala, kým sa mi nevyjasní.
"Jasné, áno," hej už viem, čo sme sa bavili,"áno, povedal som, že nie som pripravený mať deti a tak skoro to nebude."
Veď si dávame bacha, takže sa nemusím ničoho takéhoto báť.
Prečo tak na mňa pozerá? Čaká, že mi má niečo docvaknúť?
Čo tým myslela?
BOŽE! To hádam nie!
"Čo?" vykríkol som.
"Jéj, tebe to došlo," no fajn, sa jej smeje.
"Takže budem otcom?" nemôžem tomu veriť.
"Vyzerá to tak," tuším, že také čosi povedala. Neviem, bežal som k dverám.
"Silvi otvor," búchal som na dvere.
"Ty si tu zas?" ozval sa ten chlap.
"Chcem hovoriť so Silvi. Chcem jej povedať, že sa teším na malé," výborne, výborne, teraz otvor. Prosím, prosím.
"ČO?" zvolala Silvia.
"Dobre si počula, naše malé. Teším sa naň."
"Si povedal, že to skoro nebudeš chcieť, že nato nie si pripravený."
"Ááále, to bolo dávno. Vieš, že ťa miluje, to znamená, že s tebou chcem mať rodinu," páni, toto je horšie než žiadať od šéfa prémie.
Počujem retiazku na dverách. Nejaký šepot. Asi sa ešte dohadujú.
"Miláčik," taký som rád, že sa umúdrila. Rýchlo objať, nech si to nerozmyslí.
BOŽE! Ja budem OTCOM!
Ja to mu nemôžem veriť, to nieje pravda. A som si tým aj súhlasil, ty asi ju fakt milujem.
Ty kokos, ja budem tatom. Ty vole, nechápem. Fu. Inak som z toho mimo.
"Myslel si to ozaj vážne?"
"Áno, myslel," páni.. a fakt to myslím úprimne. Asi som dozrel na rodinu. Ale vážne, ako to, že mi to dochádza až teraz?
"Čo bude teraz?" povedala trošku so strachom. Isto si myslí, že by som bol radšej, keby si to dala vziať. Ale nie, nie, myslím, že už je čas. Áno, je čas.
"No, musíme kúpiť postieľku, dupačky, cumlíky..." je krásne ju držať v náruči, či vlastne držať ich...
