Chodíme sem často, až moc často a ešte som ho tu nevidela. Je taký smutný. Zvláštne. Sedí tu už asi dve hodiny a s nikým sa nebaví a pritom je tu toľko ľudí. Aha! Ten chlapík ho oslovil... Hm, to bolo asi len kvôli cigare. Tak nič. „Tak čo ty nato?“ už zase? Do kelu, čo to bolo? Ešte, že aspoň tuším, že je to jej terajšom, takže: „No pozri, čo tam po mojom názore, aj tak si urobíš po svojom. To vieme obe. Navyše gratulujem, že si sním ostala tak dlho. Tri mesiace je tvoj rekord.“ Uf, nechápem ju. Každého chalana pre niečo odkopne, žiaden jej nieje dosť dobrý, asi ani sama nevie, čo chce. „To bolo o čom?“ nechápavo sa opýtala Maja, aj ostatné na mňa nechápavo pozerali, akoby som padla z višne. „Pozri, ten tvoj Števo je úplne zlatý, nemá problém sa ti prispôsobiť, a úprimne povedané, už to je umenie. A čo je ešte dôležitejšie, MILUJE ŤA! Mám pocit, že by ho položilo, keby si ho pustila k vode,“ musím jej to povedať, lebo vidím, že zase hľadá potencionálnu obeť. Zase by ranila úplne skvelého chalana. „Keď ja ti neviem, on je taký...“ a áno, už zase nepočúvam. Ten chlapík mi prosto ťahá oči.
Čo mám robiť? “Choď za nim!“ To kto povedal? Moje podvedomie? Čo mám schizofréniu? “ NIE! Tak už choď!“ Páni, zrazu ma premohol strach. Všetky hlasy stíchli a počula som, ako si ten chlapík pri bare vzdychol. Vzdych únavy a bolesti. „Viky, čo je?“ Majin hlas som počula len kdesi v úzadí. Stále som pozeral na neho, musí cítiť môj pohľad. Tak idem za ním. Vôbec som nevnímala baby pri stole. Prišla som k tomu smutnému chlapovi. Práve akurát chlapík sediaci pri ňom zahasil cigaru, nechal barmanovi padíka a odišiel.
„Je tu voľné?“ opýtala som sa a hneď som si aj sadala. „Myslím, že áno,“ ako ma zbadal, ostal na mňa pozerať tak zadumane, akoby skúmal moju tvár. Či ma pozná a či nie. Usmiala som sa, prišlo mi to akési smiešne. Pozorovala som ho celý večer a teraz pozoruje on mňa. Aká irónia. „Prepáč, že tak civím,“ pokrútil hlavou, akoby sa chcel prebrať z tranzu, „vieš, hlavou sa mi ženie kopu myšlienok.“ „Aj tebe? Tak to sme dvaja,“ usmiala som sa, kývla na barmana, „jednu viedenskú, diky moc.“ Otočila som tvár opäť k neznámemu. V očiach mu bolo vidieť sklamanie, bolesť, no na tvári mal zrazu akýsi pokoj: „Môžem sa ťa niečo opýtať?“ prižmúril oči, akoby ešte uvažoval, čo sa spýta. „Už sa pýtaš, ale môžeš,“ neviem, zdalo sa mi, že sa mu páči ten môj typický úsmev. „Prečo si tu?“ zvážnel. „Som tu s kamoškami, chodíme sem často, tak poklábosiť, vieš tie naše...“ ani som nedokončila vetu a skočil mi do reči. „Nie, to som nemyslel. Prečo si teraz tu pri mne a nie pri nich?“ tak toto mu ležalo na srdci. Zahľadela som sa na podpivník na pulte a prstom som opisovala jeho okraj. Kútiky sa mi zdvihli do úsmevu a pozrela som na neho výrazom “to si mohol tušiť“ a povedala som: „Videla som, že si smutný, že sa trápiš, s nikým sa nebavíš a tak som si povedala, že baby pokecajú aj bezo mňa a prosto som chcela prísť za tebou.“ „To si nemala, choď za nimi, užiješ si viac zábavy ako tu so mnou,“ nato sa otočil k svojmu pivu. Zvláštne, chlap čo je tak smutný, sedí už 2 hodiny pri jednom pive a stále akosi z neho neubúda. „Takže ma vyháňaš?“ som sa spýtala tak trošku urazene. Odpil si z piva, akože ma nepočul. Doniesli mi kávu. Pustila som sa do chutnej šľahačky. Očami som občas kukla na neho. Uvidíme, ako dlho vydrží odolávať.
Odpil si a otočil sa ku mne. Pozrela som sa naňho. Usmiala som sa. „Viem,“ začala som, „vyzerám ako vtierka, čo si prisadla a otravuje. Ale videla som ťa, aký si smutný a vieš, bola som z toho smutná. Ja nič nečakám, Len som si myslela, že si budeš chcieť pokecať,“ pozrel mi do očí. Mala som pocit, že si prečítal kúsok z mojej duše. Oči sa mu zablysli slzami. Bolo cítiť, že má radosť a je dojatý mojimi slovami. V tých slzách bolo vidieť pokoj, zrazu bol taký pokojný. A potom som v tej slze videla svoj odraz. Ani neviem prečo, aj mne po líci stiekla slza. Zdvihla som ruku, chcela som si ju utrieť, ale to on už urobil. „Chceš sa porozprávať?“ opýtal sa. Usmiala som sa a prikývla.
„Tak prečo si taký smutný? Nejaká ti zlomila srdce?“ začala som ale dosť potichu. „Áno aj nie. Áno, zlomila mi srdce a nie, netrápim sa len pre ňu,“ chytil pohár, chcel si odpiť, no len čo ho zdvihol, položil ho späť. Pozrel na mňa, no ja som nepovedala ani slovko. Chvíľu bolo ticho, potom sa opýtal: „Ako sa vlastne voláš?“ „Veronika, ale všetci mi vravia Viky.“ „Ja som Patrik, teší ma,“ nato sme si podali ruky. Jeho stisk bol sebaistý, no nie silný. „Aj mňa teší,“ na rukách mal drsný kožu, bolo mi jasné, že sa roboty nebojí, isto ho práve ruky živia. „Tak povedz, čo sa to medzi vami stalo?“ začal som vyzvedať. „No vieš, s otcom sme mali záhradnícku spoločnosť,“ hm, mali? Akože mali? Nato sa musím potom opýtať! „No a jednej paničke som chodil kosiť trávnik. Chcela vytočiť manžela, pomstiť sa za neveru. Tak si o nás vymyslela románik. No a tak voľáko sa to potom no,“ oprel si čelo o ruku. Bolo mi jasné, že ho to strašne štve: „Ľudia majú radi klebety, tak sa to rýchlo roznieslo, až k nej, však?“ „Asi tak,“ ironicky sa usmial. „Pozri, asi to tak malo byť, myslím, že ten šéf tam hore, má pre teba nachystanú inú. Lebo skutočná láska dôveruje,“ teraz som len tŕpla, čo príde. Či bude súhlasiť alebo oponovať. „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nieje nehanebná, nieje sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží,“ dopovedal a s tíchol. Uf, no páni, tak toto som nečkala. Čakala som čokoľvek ale toto nie. Dosť ma to zaskočilo, citát z Biblie: „Prvý list Korinťanom, Hymnus na lásku.“ Nato pozrel na mňa, usmial sa: „Presne tak.“ Neveriacky pokrútil hlavou. „Tak keď toto poznáš, toto ťa až tak netrápi, čo potom?“ už zase vyzvedám. Nato sa mu úsmev vytratil, pozrel do zeme, potom na mňa, zdvihol obočie: „Nechce sa ti prejsť?“ Usmiala som sa. „Nechcem aby si to pochopila inak ako to myslím,“ bolo vidieť, že zostal zmätený, „tu sa mi zrovna nechce o tom hovoriť. Ako je to tu pekné, ale moja téma sa sem nehodí. Ak nie pochopím to.“ Zavrel oči, pošúchal si čelo. „Chápem,“ odvetila som, „tak poďme, len si vezmem veci, zaplatím a môžeme.“ Zdvihol hlavu, prekvapene na mňa pozrel, som sa len usmiala a cupitala ku kamoškám.
„Babule, sorry ale dnes mám iné na pláne,“ brala som si kabelku a kabát. „To nás opúšťaš? Pre toho fešáka?“ vyzvedala Maja. „Hej, hej, veď vám potom poviem čo a ako,“ vyberala som peňaženku. „Dávaj si pozor moja,“ objala ma Maja na rozlúčku. „Jasné, keby niečo, telefón mám, zavolám a keď prídem domov zavolám tiež,“ vystískala som ešte ostatné babule. Prišla som k pultu, no Patrik už čakal zjavne vonku.. „Zaplatím,“ povedala som barmanovi. „Tvoj priateľ už platil,“ odvetil. „Aha, diký, ahoj,“ aký zlatý. Ani sa nepoznáme a už platí. Vyšla som von a Patrik už čakal. „Čo ti dĺžim?“ hneď som sa chcela vyrovnať. „Nič,“ usmial sa. „Ale no tak, budem sa cítiť dlžná.“ „No tak sa prejdeme a budeme si kvit,“ pozrel na mňa tými krásnymi zelenými očami. “CHOĎ!“ zase ten hlas vo mne. Tak som len prikývla a vydali sme sa na prechádzku mestom.
Ulice boli skoro prázdne, tu a tam nejaká tlupa ľudí, čo sa chystala zakotviť v nejakom podniku. Už svietili lampy.
„Tak,“ začala som, „čo zviera tvoje srdce?“ „Včera som pochoval otca,“ bezducho hľadel do zeme. Jasné, preto bol celý v čiernom. Ach ja tupaňa, som si myslela, že je to jeho štýl. „To ma mrzí, viem aký je to pocit, no ocka mám, ale starký mi umrel pred asi dvomi rokmi. Chýba ti?“ nastalo ticho. Čakala som kým začne: „Áno, veľmi. Bol to ten najúžasnejší otec, aké som si mohol želať.“ Na chvíľu sa zase odmlčal. Nehovorila som nič, bolo mi jasné, že len hľadá, tie správne myšlienky, slová, ktoré by to vystihli. Jednoducho potreboval čas, tak som mu ho dala. „Mám mamku, je predavačka. Ťahá často dvanástky a k tomu sa stará o mojich ďalších päť súrodencov. Ja som najstarší. S otcom sme pred tromi rokmi založili živnosť. Staráme sa o záhrady zazobancom... No už sa len starám. Teraz je to už len na mne. Vôbec nechápem tomu, ako to funguje. Ja som mal na starosti záhradnú architektúru, netuším ako bežia veci okolo podnikania. Len vlani som si dokončil bakalára, takže je to všetko na mňa dosť rýchlo. Neviem, fakt netuším, mám v tom zmätok. Ja... asi to nezvládnem,“ pozrel na hviezdy, vôbec sa ešte na mňa nepozrel. „Ak treba ekonóma, tak poznám jednu osôbku, čo by ti stým pomohla,“ páni, ani ho nepoznám a už mu dohadzujem personál. Šibe mi? „To je milé, ale to si nemôžem dovoliť,“ až teraz pozrel na mňa. Bolo vidieť, že nevie, kde mu hlava stojí. „Tá osôbka je moja sesternica. Nieje moc náročná, navyše vyzná sa v kvetoch, drevinách a tak. Myslím, že by zvládla všetky veci v kancelárií. Ani objednávky by jej nerobili problém.“ „No, musím si to rozmyslieť,“ usmial sa. Konečne, aspoň malý úsmev, už som sa bála, že sa už nebude usmievať. „Jasné chápem. Tvoj biznis, tvoje živobytie. Musíš si byť istý. Rozmysli si,“ chcelo to zmeniť tému, „takže máš 5 súrodencov. Predpokladám, že všetci študujú.“ „Áno, je to ťažké, knihy, oblečenie, strava, stále nejaké nečakané výdavky, je toho dosť. Moje dve mladšie sestry sa snažia aspoň brigádami prispieť, ale bojím sa, aby stíhali školu, tak som dosť proti,“ hovorí už ako rodič. „Ty si pred tromi rokmi začal s otcom podnikať a pred rokom si končil školu. Čiže dva roky si podnikal popri škole. Tak tvoj postoj nieje náhodou voči nim nefér? Nemyslíš?“ už zase filozofujem. „No áno. Máš pravdu, bystré dievča,“ žmurkol.
Ešte dlho sme sa bavili o podnikaní, jeho a mojej rodine. Ani neviem, kedy som ho chytila pod pazuchu. Dosť sme si rozumeli. Prešli sme námestie. Keď sme prechádzali okolo kostola, zastal. Nechápavo som na neho pozrela. Usmial sa, pozrel na mňa, na vchod do kostola. Jasne, chápem. Tak som kývla nech ideme dnu. Bolo neskoro, preto bol kostol pozamkýnaný. Hľadeli sme dnu cez sklenné tabule na dverách. Oknom na oltár svietil mesiac. „Ten oltár vyzerá, akoby čakal na obetu,“ povedal hľadiac naň. “Chyť ho za ruku!“ už zase? Kto mi to furt..? hm. „Áno,“ povedala som a chytila som ho za ruku, „čaká na naše obety. Čaká nato, čo všetko sme schopný doniesť ako obetu za náš život, za to všetko.“ Stisol mi ruku, zdvihol k perám a pobozkal mi ju. „Poďme,“ zavelil, tak sme zase pokračovali v prechádzke.
„Vieš v tom bare, niečo mi našepkalo, nech idem za tebou,“ znelo to ako priznanie. „Tušil som to,“ zastal, nechápavo som pozerala, o čo mu ide? „Tušil som to, buď si anjel alebo posol boží,“ konštatoval. Tak toto ma rozosmialo. „Anjel? Veď nemám nič biele, nemám svätožiaru, ani krídla, v živote som neletela a taká dobrá nie som. No a posol boží? No nenosím žiadne správy od neho. Myslím, že ani to mi nehrozí.“ Som si istá, že som sa červenala. Pohladil mi líce a povedal: „Vyzeráš ako anjel, si môj anjel.“ Chytil ma za ruku a vykročil: „Vieš, ja som nechcel odísť z toho baru, lebo som mal pocit, že sa ešte niečo stane. A som rád, že som ostal.“ „Aj ja som rada,“ potom bolo chvíľu ticho. „Je dosť hodín, asi už pôjdem,“ síce sa mi nechcelo. „Ak ti to nebude vadiť, odprevadím ťa,“ pozrel na mňa neisto. „Nebude. Naopak. Budem rada.“
Už sme stáli pred našou bytovkou. Nechcelo sa mi lúčiť. Bolo mi pri ňom tak úžasne. Neviem, mala som pocit, akoby tá ruka v mojej dlani bola najistejšia, akú som kedy držala, akoby tej ruke na mne záležalo. Nechcela som ho pustiť, ale už bol čas ísť. Dala som mu pusu na líce. Pustila som jeho dlaň a išla do vchodu. Ešte medzi dverami som mu zakývala. Zabuchla som dvere. Páni, je taký zlatý, dúfam, že sa ešte stretneme, že sa mi ozve. Úps, veď on nemá moje číslo. Rýchlo som vybehla von na ulicu s krikom: „Patrik!“ Už bol na konci ulice, no rýchlo sa otočil, rozbehol sa mi oproti. „Čo sa stalo?“ pýtal sa, keď už sme boli pri sebe. „Nemám tvoje číslo,“ rozosmial sa. Vymenili sme si čísla a potom povedal: „Poznám ťa len jeden večer, no mám pocit, akoby ti ne mne záležalo viac, ako tým, čo ma poznajú celé roky.“ Nevedela som, čo nato povedať, len som sa usmiala a pozrela mu priamo do očí. Objal ma, zdvihol a otočil sa okolo svojej osi. Potom ma zas položil na zem a pobozkal. Ešte raz som ho objala a zašepkala: „Chcela by som byť s tebou dlhšie, ale už ozaj musím. Maj sa.“ Ešte jeden bozk a šla som domov.
Teraz tu tak ležím vo svojej posteli. Prezváňam kamošky, nech vedia, že som ok. Dnes som to pochopila. Ak človek cíti ten príjemný pocit v sebe, či počuje hlas Boha, šťastia, svedomia, náhody, osudu, karmy, duše, pomenujte si to ako chcete. Teda ak to počujete alebo cítite, tak počúvnite, neskôr by ste mohli ľutovať, že ste tak neurobili. Ja som počúvla a som tomu rada a keď zase bude vravieť, znova ho počúvnem.
Ahá, Patrik volá, tak idem volať: „Prosím...?“
