(pretých, ktorý nevedia o čo ide, tú najdete prvú a druhú časť.)
„Nie, nie, to asi fakt nepôjde. Nehnevajte sa, ale ozaj pôjdem a sľubuje, že sa tu už neukážem, prepáčte. Mrzí ma to?“ zhrabla som čiapku a ona pohotovo zobrala bundu už ma do nej obliekala a pritom vravela: „Zvláštne, som si myslela, že sa chceš vyrozprávať, zbaviť sa trošku trápenia. Asi ozaj nechceš nič na sebe meniť. Ale jedno si pamätaj, celý svet sa nezmení kvôli tebe. Ak chceš zmeniť svet, pozri sa naň inak. Trošku z nadhľadom.“ Ešte mi podala šál a otvorila dvere: „Nezabudni, keď budeš chcieť zmeniť ten svoj svet, príď, kľudne. Rada ti pomôžem. Všetko je to na tebe.“
Otvorila dvere, nato som sa nezdržala a musela som povedať: „Ako mi môže chcieť pomôcť, keď ma poznáte len z papierov, ktoré o citoch nič nevedia a ako sa vám mám zdôveriť, keď ani len netušíte, ako mi je!“
„Keď mi to nepovieš, tak sa stým nedá nič robiť, všetko je to na tebe,“ dodala spokojným tónom.
„Vy to nechápete,“ s týmito slovami som vychádzala z dverí.
„Maj sa pekne a dúfam, že sa ti bude dariť,“ vyšla do čakárne za mnou.
„Majte sa aj vy,“ prechádzam čakárňou so sklopenou hlavou a kútikom oka si všímam, že je tam zas Matej. Pozerá na mňa. Radšej sa tvárim, že ho nevidím.
„Matej poď dnu, môžeš aj skôr ak chceš. Doniesol si dokumenty, ktoré to potrebuješ?“ povedala Matejovi.
„Viete čo? Teraz nie, prídem neskôr,“ povedal. Trošku mi to prišlo čudné.
Ponáhľala som sa ku schodom. V tom ma chytil za ruku: „Prečo zase utekáš?“
„Aa čo teba do toho?“ vytrhla som sa mu a pokračovala dole schodmi.
„Počkaj, neblázni. To chceš zase zdúchnuť ako nič?“ prečo ide za mnou, to nepochopím!
„Čo chceš?! Ako, čo riešiš? Myslíš, že ťa potrebuje?!“ pokračovala som dole.
„A nepotrebuješ?!“ prenasledoval ma ďalej.
„Načo? Myslíš, že sa neviem o seba postarať?“ už ho mám fakt plné zuby.
„No čakám, kedy sa zase rozplačeš a začneš sa ľutovať,“ podpichol ma.
Radšej som mu nič nepovedala a išla som preč.
„Zdenka!“ no výborne, on pozná aj moje meno. Dúfam, že ma tu nikto nepozná, nech mi nenarobí hanbu: „Dobre, ako chceš! Choď si! Ale chyba nieje v ostatných vieš?! Je priamo v tebe a vieš čo je to?! Tvoje pyšné, namyslené a kamenné srdce, aby si vedela!“
Kretén! Tak toto prehnal, ja som sa o nič neprosila a toto si vyprosím: „Ty počúvaj! Čo si myslíš, že kto si?! Ja sa ti nestarám do života, ani nikomu. Dokonca ani od fotra som nič nechcela. Načo sa mi mieša do života. Dajte mi všetci pokoj, ja si poradím aj sama!“
„Sama? Myslíš? Doteraz sa ti to nepodarilo a stále sa len ľutuješ, takto to nepôjde. Sama to nikdy nezvládneš!“
„To ty vedieť nemôžeš!“ neviem, či mu aj nevylepím, tak to vo mne vrie.
„Aká si istá,“ stíšil tón, „Nechce sa ti porozprávať?“
„Už sme sa, stačilo maj sa,“ zvrtla som sa a vykročila vpred.
„Zdeni nie!“
Nato zapišťali gumy auta, ktoré prudko brzdilo. Je mi jasné, že to nestihne ubrzdiť. Len pozerám ako sa auto blíži ku mne. Ide pomaly a pritom ide tak rýchlo. Zvláštny pocit, ako by som uviazla v čase, niekde kde čas je fakt relevantný.
Zrazu náraz. Tupá bolesť do nôh a hlava na prednom okne. Padám na zem. Stále je to akosi pomaly.
Čas sa vrátil do normálu. Auta začali trúbiť. Veľký krik a Matej nado mnou. Čosi vraví, ale jeho hlas pohltil hluk navôkol. Zrazu ostala tma.
Chcem otvoriť oči ale nejde to. Všetko bolí. Tá tma. Prečo nemôžem otvoriť oči? Som unavená. Asi zaspím.
Už zase naberám vedomie? Ale prečo oči neotvorím? Chýba mi svetlo, ja chcem vidieť. Mne je smutno! Kde sú všetci?
„Zlatko, počuješ ma?“ čo je to za hlas? Poznám ho. Foter, áno to je on. Oco. Môj otec. Kde je? Prečo som stále tej tme. Aspoň odpovedať. Nedá sa. Prečo? Čo musím spraviť, aby som bola späť.
„Ja viem, bol som zlý otec. Málo som sa ti venoval,“ čo? Čo to tára? Veď sa mi venuje až priveľmi!
„Od kedy tvoja mama zomrela, neviem, čo mám robiť. Som fakt bezradný. Chcel som sa o teba postarať ako najlepšie viem. Chcel som s tebou vychádzať, ako to vedela tvoja mamka, ale zbabral som to všetko. Úplne všetko, je to moja vina. Mal som ťa radšej zveriť krsnej mame. Som hlupák, keď som si myslel, že to zvládnem.“
Čo to vravíš oco. Ty za to nemôžeš. Mama nás opustila. Chcem mu to povedať. Hovor, hovor!
Ach ta únava.
Už zase som pri vedomí?
„Kedy by sa mohla prebrať?“ to je ocko. Je tu stále?
„No to je otázne. Stabilizovaná je, ale kedy sa preberie? Možno dnes, možno zajtra. Možno o rok. Je to na nej, ona musí teraz zabojovať. Uvidíme ako má rada svoj živoť.“
Čo? To čo je za blbosť! Ja chcem ísť späť. Ja sa chcem zobudiť! Počujete!
„Zdravím, už sa prebrala?“ to je čo za hlas? Poznám ho, ale z kade?
„Vitaj, stále nič,“ je to Mate a ocko. Ocko ho pozná? Chcem sa prebrať! Chcem! Chcem!
„Doniesol som vám kávu. Aj noviny. Myslím, že tu asi nemáte prehľad o tom, čo sa deje vonku tak ma napadlo...“
„Ďakujem, milé od teba.“ Prečo stíchli? Čo sa deje? Kto ma to chytil za ruku? Za RUKU? Ja si cítim ruku! Možno skoro vyzdraviem.
„Zvláštne, že toľkí jej chceli pomôcť a nakoniec si Pán vybral takúto cestu, aby jej ukázal cenu života,“ Matej? Čo to vravíš? To nebol Pán, ale moja hlúposť, som sa nepozrela.
„No myslím, že ona to aj tak nedocení, nie sme veriaci!“
„Myslím, že to nieje až tak pravda. Aj keď ju priviezli ste vraveli "Bože pomôž jej". Podvedome ste sa za ňu modlili a ani o tom neviete,“ páni. Tak môj oco si to isto nedá, bude protirečiť. Prečo je ticho? Mal by niečo povedať! Poďme! Ocko!
„Máš pravdu. Bojím sa o ňu. Ak mi má pomôcť ktokoľvek, je dobré poprosiť aj Jeho.“
„To vám verím. Škoda, že nevie doceniť pomoc iných. Prečo je taká tvrdohlavá?“ ja a tvrdohlavá, prečo je on taký dotieravý? Čo si o sebe myslí? Že všetci čakáme len na jeho záchranu?
„Ani sám neviem. Možno sa bojí niekomu tak otvoriť srdce ako matke. Keby tu tak mohla byť s nami. Tá by si s ňou vedela rady. Som si istý.“
„Ale stále má vás. Aj vy ste jej oporou. Niekedy možno potrebuje niekoho, na kom si môže vyliať zlosť a čo je veľmi zlé, vybrala si vás. No myslím, že vás ma ozaj rada, len to nevie dať navonok.“
„Nemyslím, zlyhal som ako otec.“
„Ja si skôr myslím, že nevie doceniť vaše snaženie,“ prečo o mne tak rozpráva? Čo som mu spravila?
„Je to zvláštne, ale cítim sa tak bezmocný. Neviem, čo mám robiť,“ on to nevie? Ako to? Veď je to môj otec! Ako to, že nevie čo ďalej? On to musí vedieť, musí mi pomôcť. Mal mi pomôcť. Vlastne nemal, lebo to nechcem.
Už ich nechcem počúvať, musím zase zaspať.
Čo je to? Páni! Svetlo! Ja otváram oči! Áno! Áno! Vidím! Hm, je deň. Asi aj poludnie, svetlo je ostré. Aha oco. Spí v kresle v kúte. Všetko ma bolí. Trošku sa posadím vyššie.
Ktosi prichádza.
„Dobre ránko,“ neveriacky povedal Matej a pomaly pristúpil k posteli, „ako sa cítiš?“
hľadel mi do očí a čakal na odpoveď.
„Všetko ma bolí,“ neviem, ako by som sa teraz pred ním hanbila. Necítim sa vôbec smutne. Zvláštne, ani plakať sa mi nechce. Čo sa to deje?
„Sa ti ani nečudujem, keby si to videla, pekne si letela, možno dva- tri metre, zázrak, že žiješ,“ chytil ma za ruku a žmurkol na mňa, „si ma riadne vydesila. Ale som rád, že si späť.“
„Ako dlho som už tu? Nemám prehľad,“ stále sa nemôžem akosi na neho pozrieť.
„Už štyri mesiace,“ čo? Tak dlho? To nie! Veď len pred nedávnom ... páni, „Bola si v kóme dosť dlho. Čakali sme kým sa ti ráči zobudiť.“ Pousmial sa vystúpili mu lícne jamky. Milé od neho, že šepká, aby ocka nezobudil. Štyri mesiace a takto vytrvalo sa o mňa stará? To je úžasné!
„Ešte mi povedz, čo všetko som mala ranené?“
„Kolená ti to doslova zošrotovalo, museli ti ich dať opäť do hromady, potom hlavu ti museli dosť ošetriť, bolo to nepekné. Kráter ako hrom,“ ako sa na tom smeje. Vtipálek jeden, keby šlo o neho asi by mu do smiechu nebolo, „no čo je horšie, ešte sa nevie, či budeš chodiť. Po tej nehode ti dali nohy do poriadku, no na nešťastie nevedia, či máš ešte citlivosť, či čo. Prepáč, nie som práve najvýrečnejší človek na medicínu.“
„V pohode, ďakujem,“ takže mám nohy v čudu? Pokývnem prstami? Áno ide to, tak pohoda. Veď vo filmoch to tak býva. Testujú či sa prsty na nohách hýbu.
„Srdiečko si hore?“ áá ocko sa nám zobudil.
„Áno otci,“ hm, normálne ma teší, že ma objíma. Veď sme sa nevideli mesiace. Trošku schudol. Je pochudnutý, žeby kvôli mne? To hádam nie!
„Ako ti je srdiečko?“
„Všetko ma bolí,“ aj som rada, že sa rozprávame. Chýbalo mi to, vidím, že tie úseky rozhovorov, čo som zachytila mi niečo dali. Zvláštne, stále mám pocit, že som iná.
Neviem, to vysvetliť, ale zrazu mám ocka radšej ako predtým. Dokonca ani Matej mi nevadí? Čo sa odohralo v mojej hlave? Čo ešte? Čo mi ušlo?
„Asi po mesiaci ma pustili domov,“ hovorím psychoške, dosť ľahko, ešte asi aj s úsmevom.
„Ako si prijala to, že budeš na vozíku?“
„Najprv ťažko, ale som rada, že som tu. Mám pocit, že je to za moju panovačnosť a pýchu. Nechcem sa hrať na žiadneho kajúcnika, len chcem povedať, že niečo sa vo mne zmenilo. Neviem to vysvetliť. Veľa vecí beriem dnes úplne inak. Je to zvláštne. Ale som rada, že vidím to všetko okolo seba. Všetko ma krajšie farby. Neviem, to sa ma opísať a pochopiť,“ stíchla som.
„Jednoduchý proces chémie. Pri depresiách pracuje chémia v mozgu inak, dá sa to ovplyvniť liekmi, ale aj nato treba vlastnú vôľu. Ty si si najprv nedala povedať a teraz po tej nehode sa ti asi chémia v mozgu opäť upravila,“ pozrela na mňa cez tie okuliare ako znalec.
„Myslíte, že je v tom len chémia?“ divné, že to tvrdí ona.
„Ako vedec vravím áno, ako človek, ktorý ma svoje už odžité, vravím nie. Stávajú sa zvláštne veci, no mi ich musíme len prijať také aké sú. A netreba otáľať, keď nám niekto podáva pomocnú ruku. Veľa vecí by sa tým uľahčilo.“
„Myslím, že som tu už dlho. Asi je na čase nechať vám čas aj pre iných. Pôjdem!“ potlačila som kolesá na vozíku ku dverám. Podala mi bundu, obliekla som sa odišla do čakárne.
„Ahoj!“ hneď na mňa zvolal Matej, „Som vyzvedal, kedy tu budeš, len som chcel vedieť, ako sa ti darí.“
„Ako ti dopadla SOČ- ka,“ hneď mu skočila do reči psychoška.
„V pohode, idem na celoštátne kolo. S toľkými materiálmi to ani inak dopadnúť nemohlo, ďakujem vám,“ pozrel na mňa, „Tak ako?“
„Dá sa. Cítim sa každým dňom lepšie a lepšie.“
„To rád počuje. Inak s mojou kočkou sme sa bavili, že by sme ťa dakedy zobrali s nami von. Rada by ťa spoznala,“ usmievavo vybral telefón. Psychoške prišiel ďalší pacient, tak odišla do ordinácie. On má babu?
„Daj telefóne číslo,“ nadiktujem, no rozprávam akoby v tranze, vlastne, som z toho v tranze. Keď má babu, prečo sa mi tak venoval. Čo potom odo mňa chce? On nešiel po mne? Tak potom čo? Prečo? To je fakt tak dobrý človek? Wau! Jedno je isté, aj vďaka nemu som dnes tým, kým som. Pomohol mi zmeniť sa. No čo z toho má? Nechápem. Ale je to úžasný chalan.
