„A ja to mám odkiaľ vedieť?“ mykla som plecami.
Žeby si všimol ako ho Richi očumuje? Alebo si všimol ako ja po ňom poškuľujem? Stále sa na nás usmieval a dosť rýchlo sa k nám blížil. Jeho úsmev som s nervozitou opätovala. Do šľaka, o čo mu ide? Bolo mi jasné, že nič zlé to nebude, nato sa veľmi milo usmieval, ale predsa len sme na neho civeli.
„Zdravím,“ prihovoril sa nám, „smiem sa vás spýtať?“ pôsobil veľmi príjemne, ešte aj jeho hlas sa mi veľmi pozdával.
„Ahoj, jasné,“ usmiala som sa, lebo Richi záhadne onemel.
„Potrebujem sa dostať do centra,“ povedal to tak milo a tým čarovným úsmevom. Normálne som v tranze. Ach, no trošku sa treba spamätať.
„Je to pekný kúsok. Pôjdeš po Mojzesovej, to je táto ulica...“ ukazujem mu prstom, no a čo, že sa to nepatrí, skôr pochopí.
„Nebolo by lepšie zobrať si taxík?“ ozval sa konečne Richi.
„Nie, ja sa rád prejdem, navyše chcem spoznať mesto,“ usmial sa na túto nemiestnu poznámku. Zazrela som na Richiho, ale radšej ani na mňa nepozrel. Oči mu často zablúdili na chýbajúcu časť nohy.
„Takže si tu nový?“ trošku s údivom som sa spýtala.
„No áno, včera som sa nasťahoval,“ žmurkol na mňa, páni, myslím, že sa aj červenám.
„A to sa nebojíš, že zablúdiš?“ podpichol ho Richi.
„Nemám problém sa niekoho opýtať na cestu, ale dobre si pamätám, kade prejdem, vrátiť sa nebude problém,“ odvrkol neznámy.
„Ale aj tak, s takým handicapom...“
„Richi!“ zhúkla som po ňom, „To má byť čo?“
„Čo je, tak to si človek nemôže nevšimnúť,“ nevinne odvrkol Richi.
„Prestaň!“ zhúkla som.
„Nie, nechaj ho. Má pravdu. Toto si každý všimne a je už len na ňom, ako sa k tomu postaví. On je úprimný, opýtal sa nato, čo ho trápi, čo mu víri v hlave. Ty sa zase tváriš, ako že si si to nevšimla. V každom prípade, máte z toho obaja predsudky. Ty ich maskuješ nevšímavosťou a tu,“ pozrel na Richiho, „kolega je úprimný. Priamo k veci. Čo je lepšie? Neviem, na oboch z vás bolo jasné, že je vám to cudzie a bolo vidieť, že takéto čosi nevidíte často. To, čo vravel Richi, ma nauráža ani nič, lebo mi je jasné, že to myslí dobre. Je to taká prehnaná ľútosť, ty si mi chcela zase dať pocítiť rovnocennosť. Myslím, že ste fajn dvojica, lebo sa na dané situácie pozeráte nie jednotvárne, ale každý svojským prístupom, preto sa budete isto dobre dopĺňať.“
Týmto skončil a doširoka sa usmial. Nemo som ostala na neho pozerať, Richi sa vyškeril a pozeral na mňa na neho, zase na mňa.
„A teraz späť, ako sa dostanem do centra?“ spýtal sa nás zase.
„Máme tam cestu aj my, odprevadíme ťa ak chceš?“ spýtal sa Richi a podal mu ruku, „ja som Richard, ale všetci mi vravia Richi ako si už mal možnosť počuť.“
„Martin,“ usmial sa, „ale všetci mi hovoria Maťo.“ Nato sa obaja ľahko rozosmiali.
„A táto osoba očividne v šoku je..“ ukázal na mňa a nato som už zareagovala, štuchla som ho do rebier, nech si zo mňa neuťahuje.
„Ja som Linda.“
Tak sme predstavovanie mali za sebou a mohli sme sa konečne pohnúť.
„A to si sa sem presťahoval sám, či s niekým bývaš?“ vyzvedala som.
„Sám, potreboval som zmenu, navyše toto mám bližšie do školy,“ povedal Maťo a obzeral si ulicu, na ktorú sme práve odbočili.
„Kam chodíš na školu,“ zaujímalo Richiho, lebo mu bolo jasné, že sú možno aj na tej istej fakulte.
„Tu na Matejovi Bellovi.“
„A čo študuješ?“
„Psychológiu,“ odvrkol spokojne.
„Čo?“ normálne ma zaskočil.
„Áno, už dokonca tretí rok, končím bakalárske štúdium.“
„Chceš ísť aj na magisterské?“ pýtam sa.
„Hej, ale to už asi do Blavy, chcem trošku spoznať ľudí v rozličných mestách. Potom sa rozhodnem, kde mi bolo lepšie a tam zakotvím.“ Usmial sa na mňa, akoby čakal, že to závisí na mne. Potom ma napadlo, že prečo nie, veď je roztomilý. Ale predsa budú z toho vzťahu predsudky to mi je jasné. Dobre, neviem, čo ma to napadá, veď to neznamená že sa musíme hneď riešiť. Ach, som úplne mimo.
„Hm, to by som aj ja rád, ale keď už tu raz bývam a mám to po ruke,“ zase to Richimu nedalo a zamudroval.
„Vždy robíš to, čo ti je najpohodlnejšie, alebo aj občas skúsiš niečo zmeniť, nech tvoj život nestagnuje?“ potmehúdky sa na mňa Maťo usmial.
„Hm, aký si ty len múdry,“ mračil sa Richi a kukal na mňa, akoby prosil o pomoc.
„Richi je už raz taký,“ natruc som ho potýrila.
„A vy, čo študujete?“ zase na mňa žmurkol tak som trošku začervenala, je taký chutný.
„Jazyky a Richi niečo s politikou a medziľudskými vzťahmi,“ odvrkla som a len som trošku pousmiala.
„A to ti bude načo?“ nechápavo pozrel na Richiho, „len mi nevrav, že ideš do politiky.“
„Nie, nie, možno budem politológ, ale skôr asi žurnalista,“ mykol plecom Richi.
„A ty to máš aké jazyky?“
„Francúzsky jej ide najlepšie, v tom je veľmi zdatná,“ skočil mi do reči Richi. Provokatér tu máš za ucho. Ani som radšej nepípla.
„Ako dobre ju poznáš,“ provokačne podvihol obočie Maťo.
„Ale nie, to zase tak nie, to je moja sestra,“ zdesene sa bránil Richi. Tíško som sa len pousmiala.
„Vy ste súrodenci?“ neveriaci sa na mňa pozrel. Čo čakal? Veď sa dosť podobáme.
„No áno, nevyzeráme nato?“ trošku mi to prišlo čudné.
„Vlastne áno, teraz, keď tak na vás pozerám,“ stále si nás neveriaci prezeral.
„No a že si chceš všímať ľudí,“ vysmial ho Richi, tak som ho štuchla prstom trošku medzi rebrá.
„Áno, francúzština mi ide najlepšie ale to preto, že som strávila 3 mesiace v Paríži a ešte sa učím španielsky ale to sa hádam zlepší, keď pôjdem toto leto do Toleda.“
„Hm, takže to je niekde v Španielsku?“
„Áno, asi 40km od Madridu.“
„Ach tak, pôsobivé, takže chceš byť tlmočníčkou?“
„Aj áno, vlastne, skôr rozmýšľam nad nejakou činnosťou na ambasádach.“
„Ale aj tak v podstate budeš tlmočiť.“
„Hej, máš pravdu,“ ani som si neuvedomila a už sme boli v polovičke cesty.
„Páni, už sme prešli pekný kúsok,“ obzrela som sa späť, nechcelo sa mi veriť, že už sme tak ďaleko.
„No áno,“ dôležito zdôraznil Richi, neznášam, keď ma má za blázna.
„Ozaj a ty čo sa takto skoro sem sťahuješ, keď škola začína až o mesiac. Chceš sa tu skôr aklimatizovať a oťukať si to tu?“ žeby bol až tak horlivý do učenia?
„Potreboval som trošku aj zmeniť prostredie a tak,“ odvrátil tvár odo mňa, čo mi nedalo a musela som vyzvedať.
„A prečo? Už sa ti nechce byť doma?“
„Doma? Čo je to domov?“ s ironickým a zamysleným úsmevom pozrel na mňa, „domov je tam, kde sa cítime dobre a príjemne, kde sú ľudia k nám vľúdni a láskaví, nie?“
„Áno,“ odvetila som trošku zaskočená, veď nechápem, čo tým naznačuje, je to jasné, čo povedal.
„Ja som to všetko stratil za pár sekúnd,“ pozrel na mňa. Z jeho očí som si prečítala, že chce, aby som sa spýtala, čo tým myslel.
„Nerozumiem,“ je jasné, že sa niečo stalo. Chce to povedať, ale len ak ma poslucháč záujem a ja mám záujem.
„Ozaj to trvalo pár sekúnd, to všetko. Vravím si blbé šťastie.“
„Čo?“ teraz vážne nechápem, najprv to znelo hrôzostrašne a teraz úplne z cesty.
„Pred mesiacom som prišiel o svoj domov.“
„Ale ako?“
„V susednom dome prerábali plyn a akosi to nezvládli a buchlo im to,“ prižmúril oči ako by sa rozpamätával.
„Ako si im to buchlo?“ zo zvýšeným hlasom sa pýtal Richi.
„Hej, nastala taká havária tam a strelilo to,“ hovoril to tak pokojne až ma to desilo.
„Čo sa stalo? Vlastne, aké to malo následky, aj tomu je to na vine?“ ukázala som na barle.
„Áno,“ pousmial sa a pozrel na chýbajúcu nohu.
„Našťastie, že LEN tá noha,“ zdôraznil Richi, má pravdu, veď to je hrozné. Normálne ma to desí.
„Nie LEN noha,“ povedal Maťo a naschvál sa zapozeral do zeme.
„Ak nechceš, nemusíš o tom hovoriť,“ pozerám mu do tváre, dúfam, že zdvihne oči a pozrie na mňa.
„Nechcem, ale musím, nesmiem sa toho báť. Musím o tom rozprávať, len tak sa to dá prekonať,“ nadýchol sa a spustil.
„Ja som bol pred domom s kamošmi. Akurát som sa s nimi lúčil urobil som pár krokov k domu a nastal otrasný výbuch. Ani neviem, vôbec neviem, čo mi preletelo cez nohu, pamätám si len tú bolesť. Vôbec mi neprebehol život pred očami. Prvé čo ma napadlo, bolo mama. Nieže by som chcel volať „mami mám bobo“ ale proste som videl tie plamene, videl som trosky, tak ma napadlo, čo je s mamou a ocom. Kričal som, bolesť mi nedovolila postaviť sa a vieš, nebolo mi všetko jedno. Sám som váhal, či som na žive. Chalani ku mne dobehli. Vytiahli mi jednu nohu z pod trosiek a z druhej na nešťastie už len zvyšok. Nastal chaos okolo mňa. Ani neviem, čo sa dialo. Pripadalo mi to tak pomalé. Ako by sa spomalil čas,“ zhlboka sa nadýchol, „myslím, že toto budem rozprávať asi ešte tisíckrát. Každý bude chcieť vedieť, ako sa mi to stalo. Ale už o nedlho dostanem náhradu, takže budem možno chodiť celkom normálne.“
„Páni, úprimnú sústrasť,“ pohladila som ho po pleci.
„Ďakujem, ale teraz sa bavme o inom, nechce sa mi plakať,“ privrel oči, aby sa mu slzy nepustili.
„Prepáč, ale mám ešte otázku, to teraz nemáš nikoho?“ Richi je furt zvedavý, ako inak.
„Mám, tety, ujov, ale nechcem byť s nimi, ešte nie. Je toho na mňa veľa. Potrebujem proste zmenu.“
„Chápem,“ usmiala som sa na neho cez zaslzené oči.
„Môžem tvoje telefóne číslo?“ usmial sa na mňa.
Bez váhania som mu ho nadiktovala a nato ma prezvonil.
„Keby som mal chuť vyraziť do mesta, nešla by si so mnou?“
„Myslím, že bez problémov.“
Už to bol len kúsok do mesta. Trošku sme ešte pokritizovali školský systém, ako inak profáci sú na vine, len my sme najmúdrejší. Čím viac sme sa s Maťom bavili, bolo mi jasné z jeho vyprávania, že práve pri tej nehode v ňom nastal blok. Nerád sa vracal k tomu aké to bolo predtým, čo a s kým sa kamarátil. Nastala v ňom (tak múdro povedané) blok. Nechcel si spomenúť na nič, keď bolo všetko v pohode. Aj tak, musím uznať, že je to silný človek. Nevzdáva sa. Má chuť bojovať ďalej.
Už sa neviem dočkať, kedy sním budem zas. Škoda, že už musel ísť. Veď nabudúce.
