Pán Satinský nám volal domov, chcel hovoriť s mojim otcom, keďže však on je taký "technický talent", ktorý sa bojí tlačítkových telefónov, bankomatov a podobných hrdinov postmoderných rozprávok nemá mobil a tak často fungujem ako jeho sekretárka. Nebolo to inak ani v tomto prípade, jediný rozdiel, že tento známy hlas (na rozdiel od iných známych ľudí) ma skutočne potešil, sklamalo ma len oznámenie, že pán Julo musí odmietnuť pozvanie a nemôže prísť napriek tomu, že by chcel. lebo má chemoterapiu!
Po všetkých kanadských žartíkoch, mystifikáciách a manipuláciách ktorými bol známy a v ktorých sa vyžíval to nikto nebral ani náhodou vážne: všetci sa schuti pobavili a považovali to za originálne ospravedlnenie hodné Júliusa Satinského.
Nikto (asi mimo najbližších) vtedy netušil, že o pár mesiacov zomrie.
Tak či onak, je moja posledná spomienka naňho je veselá (tie z detstva sú ešte lepšie -montérkové... ) a myslím si, že by ho to potešilo. No, jeho socha asi nie. Možno by sa schuti zasmial na tom, aký je to gýč, no nepochybne by si pomyslel svoje o tom ako začína jeho milovaná Bratislava vyzerať. Aj tým bol známy, ako sa zaujímal a mal rád svoje rodné mesto. A takých je nás málo a preto som smutná, že práve pána Jula pripomína táto ohavnosť, nevhodne umiestnená pred nepodarenou novostavbou.
