V Sobotu 10.10.2010 sa vo Viedni konali voľby do krajinského parlamentu (Viedeň je totiž samostatná spolková krajina s parlamentom a vládou). Celá bola polepená plagátmi. Červenými, modrými, čiernymi aj zelenými (poradie naznačuje aký bol výsledok). Všetko od výmyslu sveta, ale nič čo by sme ešte nevideli. Vysmiate, dobre osvietené a vyretušované veľké tváre, všelijaké sľuby a slogany.
Každý deň som okolo nich cestou do školy prechádzala. Áno, všimla som si ich, ale tento vnem sa ani po viacnásobnom opakovaní neprepracoval do hlbších kognitívnych sfér mojej mysle. Proste som ich videla a tam to skončilo. Nemala som ani tú slušnosť si do Google napísať "Viedeň voľby", aby som sa dozvedela aspoň základné informácie. Proste sa ma to netýkalo.
Dnes, na neplánovane dlhšej prechádzke domov som prešla asi okolo desiatich takýchto politických plagátov a pri jedenástom mi to došlo. Takto sa asi cítia ľudia, ktorí nejdu voliť, aj ked môžu (a hlavne by mali). Proste a jednoducho im to je jedno. Nezaujíma ich to. Nevenujú tomu svoje myšlienky (možno dokonca ani tie podvedomé / nevedomé). Až do dnes som si to nevedela predstaviť. Asi nie je moc prijemné žiť doma, ale cítiť sa ako u susedov. Nie som vsak človek, ktorý sudi (tolerancia je moje druhé meno), a musím uznať, že byť oslobodená od verejných problémov, káuz a prešľapov môže byť niekedy veľmi odľahčujúce.
