Už ma to nebaví... Má to vo mne vyvolať súcit? Má sa vo mne ozvať svedomie? Že je tu niekto, komu na mne ešte stále záleží? Nemám chuť. Nemám náladu. Nemám silu. Stokrát som to prehliadla, tisíckrát sa nad tým zasmiala, milionkrát prepáčila.
Nechcem mať nič s niekým, kto potrebuje ,,ešte pár poldeci" aby za mnou prišiel, a povedal, že ho to mrzí... S niekým, kto sa nevie ani len ozvať, keď sa zmení plán. Kto úplne kašle na to, keď ho čakám.. Hodinu, dve, tri... A potom dá prednosť niekomu inému... Kto mi bude vykrikovať, že keď niekoho mám, tak sa neozvem... Ale žeby sa mne dotyčná osoba ozvala, to ju zrejme nenapadlo....
Ja už nevládzem. Nevládzem sa pretvarovať. Nemám to proste v povahe..
A stačí pochopiť, že už nemám záujem... Aby sa celá tvoja ,,nová partia" na mňa zvláštne pozerala, aj keby som sa s tebou chcela rozprávať... Tak ti musí stačiť obyčajné : ,,Ahoj..." Je mi to ľúto, ale na nič iné sa už zrejme nezmôžem...
Priateľstvá sú. Jedny sa končia, jedny začínajú.... A to naše sa, Lenka, zrejme navždy skončilo...
