Hádam neexistuje nikto, kto by sa nepohádal so svojimi rodičmi. A hádam existuje aj pár takých, ktorý sa s rodičmi hádajú viac - menej pravidelne. A ja patrím medzi nich.
A keby sme sa aspoň mali prečo hádať. Ale veď my nikdy nemáme ŽIADNY rozumný dôvod! Nikdy! Napríklad včera, keď som prišla domov, začala moja mama po mne vrieskať. Že prečo a s čím som zašpinila žinku na kúpanie. Normálne som jej vravela, že ja som tú žinku nikdy v živote nepoužila, a že vôbec netuším, prečo a z čoho je tá žinka zasvinená. No ona sa po mne rozvrieskala takou intenzitou hlasu, že spokojne by prekričala náš obecný rozhlas. Veď sa aj susedia museli čudovať, prečo sa zase hádame. Vravela som jej, že predsa nemám päť rokov a kebyže tú žinku zababrem, že jej to normálne poviem a kúpim novú. No ona si ďalej hučala o svojom a nie a nie ma počúvať.
Zapojil sa do toho aj môj brat, potom aj oco a začali po nás vrieskať, že si nič nevážime, že si ich nevážime a že sa máme odsťahovať, keď sme takí nevďační. Oco potom začal vyťahovať už staré, staré veci, ako si brat vzal auto a nikomu nič nepovedal. Inač, vec už dávno vypovedaná.
Potom mama začala hovoriť, že si ju všimneme, až keď ona umrie, že potom si budeme vážiť to, čo pre nás robí. Preboha, to mám za ňou každý deň prísť a poďakovať jej, že mi urobila desiatu a poumývala riad? Veď to je blbé. Za obed vždy poďakujem (vždy keď obedujem doma), snažím sa správať čo najneutrálnejšie a výčitky počúvam so zaťatými zubami, nepapuľujem. Ale stále som zlá. Či urobím to, či ono, či to urobím dobre, alebo zle... Asi jej nikdy nevyhoviem. A koniec - koncov, priznala to sama. Povedala, že vždy robíme všetko zle a že nevie, ako nás to vychovala... Z nás sa stali ambiciózni mladí ľudia, ktorí vedia, čo chcú a idú za tým. Žeby jej vadilo toto? Žeby jej vadilo to, že nechcem ostať v rodnom dome? Ale prečo mi potom takto kazí život? Prečo mi stále nadáva, že zo mňa nič nebude?
Po včerajšej večernej hádke sme išli s bratom von. Doma sme jednoducho ostať nemohli. Okolo poj desiatej som sa vrátila. No domov sa mi nechcelo. Ostala som teda sedieť na hojdačke, potom som sa prechádzala po dvore a rozmýšľala som nad tým, či som naozaj taká zlá. Veď chodím na celkom dobrú školu, neučím sa najhoršie a aj si na seba zarábam, som sebestačná aspoň v potrebách 18-ročného dievčaťa. Nezaťažujem ich so svojimi problémami, k lekárom chodím tiež sama, takže v podstate o mňa nijaké starosti nemá. Respektíve by nemala, keby si ich nevyrábala sama. Keď si poobede náhodou ľahnem spať pretože som unavená (ráno vstávam 5:30) tak mi vletí do izby a začne po mne kričať, že keď som chorá tak mám ísť k lekárovi a že zas ona bude mať so mnou starosti, že vymeškám v škole atď atď... Preboha, to už nemožem byť ani unavená?
Tak včera som tak rozmýšľala nad životom. A po lícach mi začali tiecť slzy. Slzy horkosti a ľútosti. Slzy, ktoré boli zbytočné.
A potom prišiel brat. Na hojdačku sme si sadli spolu a čakali sme, kým sa v dome nezhasne. Trošku sme sa rozprávali. Hovoril mi, že pôjde na výšku, bude študovať a robiť a že už sa veľmi teší. Ja som sa veľmi rozplakala, pretože odíde človek, s ktorým si veľmi dobre rozumiem. Nebolo to však vždy takto. Keď sme boli mladší, nerozprávali sme sa spolu skoro vôbec. Ale vekom je to čoraz lepšie. To nám mama tiež veľmi vyčíta, že držíme spolu (?). Bolo mi ľúto, že tu ostanem sama. Plakala som, objal ma a povedal, že nemám byť hlúpa a že všetko bude dobre. Povedal mi presne to, čo som potrebovala počuť. Že bude dobre. RAZ! Že mám ísť študovať do Čiech, pretože bližšie floristika nie je. Nechcela som ísť do školy do Čiech. Pretože moja mama nie je spokojná ani keď som von s kamošmi, pretože ma nevidí a nemôže ma kontrolovať. Ale do Čiech pôjdem. Budem študovať to, čo ma baví, budem šťastná a bude mi dobre. A to aj napriek tomu, že si budem musieť kvôli tomuto vypočuť ďalšie a ďalšie výčitky.
Toto je venované Dušankovi. Lebo on vie prečo...
