Ale poďme pekne poporiadku...Bolo to niečo okolo pať rokov dozadu.Kúpili si chalupu v našej dedine..Vtedy som si aj ja vážila úplne iné kamarátstva, úplne odlišné od týchto aktuálnych. Boli to ešte veľmi povrchné kamarátstva s veľkými prestávkami...
S jednou takou mojou kamoškou(teraz sa ledva pozdravíme) sme sa vybrali vonku ,s tým účelom, že ona mi ten nový olcnavský objav ukáže a možno aj predstaví..Prešiel okolo nás,a nie nadarmo sa hovorí, že zdanie klame, aj ja som mala z Peťa pocit, že to bude len ďalší namyslený mestský chalanisko...Spočiatku mi nevedel ani prísť na meno. Spolu s Marcelou(to je moja kamoška,jedna z mála,s ktorou kamarátstvo pretrvalo dodnes) sme boli pre Peťa len ,,tota" a ,,tamtá". Nebral nás vážne, čo nám pravdupovediac ani nevadilo. Peťo mal svoje problémy-ako sa ubrániť pred vtierkami, ktoré ho chceli zakaždým dostať a bolo to jedno s ktorou, ale s jednou z nich musel chodiť, to bola ich podmienka..Dnes, keď na to spomíname, tak sa z toho len smejeme, to ako musel Peťo utekať po ihrisku, pretože ho chcela (nazvime ju Levica) pobozkať a on chudáčik už nevedel, ako sa má brániť...
No dni a mesiace ubiehali akosi rýchlo a z chalupy neostala len chalupa, ale z chalupy sa stal dom. Tak sa sem presťahovali. Začali sme chodiť von. Zozačiatku všetci, ale postupne z nás ubúdalo, a častokrát sa stalo, že som bola s Peťom von sama. A tak sme mali možnosť rozprávať sa o všetkom. Najčastejšie sme však hovorili o živote, o tom, čo nás trápi a teší,o tom, čo by sme ešte v živote chceli dosiahnúť...
Z nevedno akého dôvodu sa mi vopchal do života. Občas mám chuť naňho skočiť a zaškrtiť ho, ale o pár minút na to mám neuveriteľnú chuť objať ho a túžim počuť, že všetko bude v poriadku. On bol pri mne vtedy, keď mi bolo najťažšie. Počula som rôzne reči o tom, ako ma ohovára, ale nikdy som akosi nemala chuť veriť im. Viem, že vždy keď bolo treba, tak sa ma zastal, nikdy sa nehanbí za to, čo si myslí. Áno, uznávam, možno je TROŠKU tvrohlavý a možno sa trošku s každým háda, ale keby to nerobil, tak by to potom už nebol ,,môj Peťo"...Každý sa ma pýta, čo s ním chcem mať. Ja sa pri tejto otázke vždy len pousmejem a zmením tému. Možno si mnoho ľudí povie, že sa vyhýbam odpovedi. tu sa priznám, áno vyhýbam sa. Ale z čisto jednoduchého dôvodu-mám na to svoj dôvod. :)
Každému by som priala mať takého kamaráta, ako je Peťo. Mám ho veľmi rada, on to vie. nemusím mu to hovoriť zakaždým, keď si udrieme do nosa a je nám veselo. On to vie, lebo ako mi raz pvedal, dá sa mi to vyčítať z tváre...
