Pripomenuli mi ho fialovo - tyrkysové vianočné svetielka. V tom "našom" meste. Rozmiestnené presne tak, ako vtedy. Presne na tých istých stromoch, v tom istom poradí. Aj keď vtedy som si všímala viac jeho, ako vyzdobené stromy.
Ale už to aspoň tak nebolí. Niekedy rozmýšľam, či takto vyzerá láska. Či skutočne bola skutočná, alebo som to prehnala. V preháňaní mám slušnú prax. Dlhoročnú. V zabúdaní vlastne tiež. A ešte vo vyrábaní problémov. Všetky viem vyriešiť, kým nie sú moje. Lebo sebe pomôcť neviem. Mne pomáha čas. Učí ma trpezlivosti a hojí rany.
Pod kožou už nemám jeho, ale taký zvláštny pokoj. Prišiel v deň, kedy som definitívne ukončila sebatrýznenie, vymazala jeho číslo z mobilu a vlastne zovšadiaľ.
Pretože ani láska nie je večná. Príde, keď to najmenej čakáš a odíde, keď ju najviac potrebuješ. Zastaví tvojmu srdcu prívod kyslíka a to sa láme.
Odišla
Ostali len "reklamy" na šťastný život, pesničky a miesta, ktoré mi ho pripomínajú, na ktoré sa už nevraciam.
So zvláštnou patetickosťou a značnou dávkou klišé som vymazala jeho existenciu vo svojom svete. No nedobrovoľne sa k tomu vraciam, a v duši sa usmievam.
Už len ho nestretnúť... :o))
