Už môžem chlastať aj v amerických baroch...:-D
Rozplakala som sa hneď ráno, ked mi blahoželala v práci šéfka s manželom... Zdesená sa ma trikrát pýtala, čo sa mi stalo, že plačem.... Potom som sa rozplakala zas, hneď ked som zbadala moju Zuzku. Nevidela som ju tri týždne, ale pripadalo mi to, ako keby sme sa nevideli aspoň desať rokov.... Pri jej tradičných slovách" ,,Iviček, raz bude dobre.." som len ťažko mohla zadržať slzy... Potom som sa rozplakala znova, ked som zapla Facebook, a tam bola stovka blahoželaní od známych aj menej známych ľudí, niektoré úprimné, niektoré len také, aby boli... Cením si ale všetky. Bodaj by sa všetky tie priania splnili... A potom som sa takmer znova rozrevala, keď mi blahoželali naši.. To som ale nemohla, nemám chuť nič vysvetľovať...
Neznášam august... Deje sa hrozne veľa zlých vecí. Možno to len inak vnímam, ale už niekoľko rokov tento mesiac nemám rada... Teším sa na september. Na školu, na moje Lentilky, na moju obľúbenú košičkú kaviareň, na kooopec povinností, že nebude čas myslieť na to, čo ma tak veľmi bolí.
Utopím tento žial v litri vodky.. Viem, že ani kvapku to nepomôže, ale niečo urobiť musím, lebo sa zbláznim.
Mám 21. No a čo?! Blahoželania, ktoré by som chcela, sa nedočkám. Je mi z toho na ...., ale taký je život... Nikdy nie taký ako chceme. Ale ako povie moja Zuzu: ,,Iviček, my sme už toľko toho prežili, že toto tiež prežijeme"
No tak to prežijem. Prajem si všetko najlepšie a sľubujem si, že už bude konečne dobre..:)
