Pohádali sme sa už dávno, ani neviem kedy presne to bolo. Teda, ja som sa urazila - aj keď objektívne môžem skonštatovať, že právom. No teraz, s odstupom času chcem, aby sa mi občas priplietla do života. Obe vieme lepšie písať ako hovoriť to, čo si naozaj myslíme, ľahšie sa nám hľadajú slová a obe rady používame BACKSPACE. Znovu a znovu píšeme tú istú vetu, kombinuje slová do viet, a vety do ako-tak zmyselného textu.
Ako ju mám nazvať? Nie je to ani kamarátka, ani priateľka, nie je to ani moja známa. Je to proste Lenka, ktorá občas potrebuje pohundrať, naraz zo seba vychrliť nespočetné množstvo slov, aby potom dve minúty mohlo byť úplné ticho. Je tak nepokojne pokojná, s občas strelenými nápadmi a nožničkami v rukách, a potom následne smiešnou ofinou. Zo sna hovoriaca po anglicky. A trpiaca viac, ako si možno všetci dokola myslia.
Občas ma zachráni a ani o tom nevie. A dnes, po tom všetkom, čo sa udialo a čo sa deje, viem, že bez nej to je... Zvláštne. To je to správne slovo, ktoré vystihuje môj pocit z nej.
Buď tu, pri mne, so mnou, aj keď si tu nebola, keď som najviac chcela byť sama, ale nechcela som byť osamelá. Len ja sama viem, koľkokrát som s telefónom v rukách váhala, či zavolať, alebo nezavolať. A nakoniec vždy vyhrala moja tvrdohlavosť. Až donedávna, keď som si isté veci uvedomila a napísala prvá. Je to detinské. No zo všetkého musíme vyrásť, pomaly, postupne, schodík po schodíku kráčať po rebríku dospelosti a fúkať si rozbité kolená po každom jednom páde.
Nalakujeme si nechty na žlto, a keď to na nás príde : zobereme buldozery a zrolujeme Bystrany....:o)
®
