Vďaka nej som sa stala závislou na káve...
Objavila čaro čajov a čajovní...
Prežila s ňou doposiaľ najhoršie obdobie v živote...
Spoznala toho najzvláštnejšieho kocúra...
Vďaka nej som prečítala mnoho úžasných, mnou neobjavených kníh...
Naučila som sa počúvať klavír a kresliť husľový kľúč...
Byť pre niekoho dôležitá....
Pochopila deterministický chaos...
Objavila som svoju hodnotu v niečiom živote, aj k tomu mi pomohla ona...
Dnes má Ali narodeniny. A ja už dva týždne cestujúc v košickej emhádéčke rozmýšľam, aký darček by som jej kúpila. Niečo s vlčími makmi. Alebo čiernou mačkou. Notované rukavice, fialovú zubnú pastu...
Je to takmer päť mesiacov, čo sme sa nevideli, nepočuli, nenapísali si ani čiarku. A zrejme to budem počítať na roky.
Už nemám s kým piť kávu, nemám sa s kým smiať, nemám komu v noci napísať esemesku, keď nemôžem zaspať. Tak si pustím Bacha, skladbu, ktorú mi poslala pred piatimi rokmi, a ktorá netuším, ako sa volá, vezmem do rúk knižočku, ktorú som od nej dostala k narodeninám a čítam si citáty o priateľstve. Začnú po lícach tiecť slzy, a po tisíci krát si uvedomím, o čo prichádzam...
