Zlé spomienky nie sú príjemné. Vyvolávajú v nás divné pocity. Úzkosť, strach. Vháňajú nám slzy do očí. Snažíme sa pred nimi skryť, nechceme im dovoliť opäť vstupovať do našich životov. Bojíme sa. Tí, ktorých považujeme za naše nebo, sú väčšinou našim peklom. Pre pár nepodarených dní, pre niekoľko málo milých slov, proste nás prestanú mať radi. A vtedy sa cítime byť zranení, opustení, bití životom, a práve náš problém je tým najväčším gigantom v tejto bielej tme. A my, tak veľmi zúfalí, vravíme, že je to komplikované. Hľadáme v sebe objektívne dôvody, odhodlaní vykričať ich celému svetu, hoci vieme, že nemáme pravdu. Vieme, že ju majú všetci tí, ktorí nás presviedčajú, že je to len rozhodnutie.
Chvíľu trvá, kým v sebe objavíme toho divokého anjela, kým prídeme do kúta pofúkať snom rany a prestaneme strácať čas s niekým, kto nie je ochotný strácať čas kvôli nám. Niekomu to trvá niekoľko dní, niekomu mesiace a niekomu roky. Nie vždy sa nám podarí úplne z toho dostať. Ale každý z nás sa s tým vie zmieriť. Spáli mosty. Vyhrabe starú kartónovú škatuľu s vekom, sfúknne z nej prach a postupne do nej začne vkladať všetky veci. Tie, ktoré nám pripomínajú to, či ono, nejakého konkrétneho človeka, konréktnu udalosť. Často nás týmto procesom sprevádzajú slzy. Nie slané. Len pália. A keď už nemáme do tej krabice ďalej čo vložiť, odložíme tam ešte kus seba. Zatvoríme, prelepíme lepiacou páskou a odnesieme ju na povalu, aby na ňu nasadal prach. Položíme ju k ďalšej krabici. Možno ich na tej povale máme niekoľko. Čím viac, tým lepšie.
Zídení z povaly, odhodlaní hľadať svoju rozprávku, ísť za svojim snom. Všetko správne. Všetko vieme. No ľudia sú ako vyššia matematika : nie každý im rozumie, ale sú určité rovnice, podľa ktorých sa správajú. Aj my sme iba ľudia. Ty, i ja. A presne preto sa ešte tisíckrát popálime, tisíckrát postavíme svoju dušu na kuchynskú váhu a možno milionkrát sa zaprisaháme, už nikdy viac! A o tom to je. Nebuďme skeptický a verme. Verme, že šťastie sa raz unaví a zosadne. Možno práve vtedy budeme v dosahu. Poznám ľudí, ktorí veriť prestali. Prestali žiť. Existujú, dýchajú ale nežijú. Vzdali sa snov. A to je naša najväčšia prehra. V živote spravím ešte mnoho chýb, ale túto nikdy. Pretože je príliš krátky a nebezpečný na to, aby sme v ňom IBA existovali.
Chce to len hlboký nádych a priateľa niekde blízko, povedľa. A ten dážď, ktorý očisti tvoju dušu, on príde. Môj už prišiel. Aj ona príde. Sama od seba, možno v inej podobe, v akej ju poznáme. Len si ju vezmi... Maturitná otázka... Neprekonaný originál... Špecifická esencia človečiny. Potrebuje ju každý z nás.
Len jednoducho škrtnúť zápalkou. Zhlboka sa nadýchnuť a hodiť ju za seba... na most. Odkráčať preč a... viackrát sa neobzrieť.
______________________________________________________________
Treba milovať, lebo Boh miluje nás... Treba si uvedomovať smrť, aby sme pochopili život... Treba bojovať, aby sme rástli - ale nepadnúť do pasce moci, ktorú tým získame, lebo vieme, že nič neznamená... A napokon si treba uvedomiť, že naša duša, hoci večná, v tejto chvíli uviazla v pavučine času, vystavená príležitostiam i obmedzeniam...
Pokús sa o nemožné! Nezačínaj nízko, tam už si. Choď rýchlo nahor lebo ti zoberú rebrík. Ak dostaneš strach, pomodli sa, ale nezastavuj..!
(Paulo Coelho, Víťaz je sám)
