Do očí mi vystúpia slzy, keď zbadám hociktorú z týchto troch "mojich" žien. So všetkými sa poznám len pár rokov, ale vedia o mne viac, trebárs ako moji rodičia, kamaráti, ktorí ma poznajú odmalička.
Som za ne vďačná Pánu Bohu. Za to, že mi ich poslal do života. Sú tu pre mňa, keď to potrebujem. Keď potrebujem počuť tie hlúpe a sentimentálne reči, že bude dobre, že sú tu pre mňa a že ma maju rady.
Bez okolkov mi povedia že som hlúpa, a že robím hlúpe veci. Že mám s tým prestať a spamatať sa.
Pretože vedieť, že sú niekde- blízko alebo ďaleko- znamená, že nikdy nie som celkom sama. Ak treba, posadia ma do auta, a odvezú do kina, idú so mnou nakupovať topánky, či prepichnúť si nos. Vypočujú si môj plač, povedia mi pár milých slov a kecajú so mnou do rána. Vytiahnú ma von, alebo aj ja ich, keď im je zle. Nalejú mi poldeci, jedno, dva, tri, v tej najťažšej chvíli v živote.
Rovnaké veci nám pripadajú smiešne, pri rovnakých veciach nám tečú slzy po lícach.
Pretože niektorí ľudia vchádzajú do našich životov a rýchlo sa vytrácajú. Iní chvíľu postoja a zanechajú stopy v našich srdciach a už nikdy nie sme takými, akými sme boli. (Flavia)
Vedia, že múžu kedykoľvek prísť. Že môžu kedykoľvek zavolať, hoc aj o polnoci. Že ich ľúbim, lebo pre mňa urobili veľa a stále robia, lebo mi pomáhajú, ťahajú ma z dna nad hladinu a vdychujú do mňa stratený život.
Dievčatá moje, ľubim vás :)
