Veľa ľudí..
Veľa električiek, autobusov a áut....
Veľa obchodov, obchodíkov a obchodníkov....
No málo priateľov...
Málo maminy, ocina.... Bratov...
Málo môjho kocúra...
Málo mojej postele...
Málo všetkého, čo milujem. Všetkého a všetkých ktorí mi chýbajú k životu. Ktorých nedostatok bytostne pociťujem a ktorých nikto a nič nedokáže nahradiť... Sama, stratená vo veľkom meste, hoci obklopená kopou ľudí.... Nespokojná so svojimi rozhodnutiami, hoci je všetko presne tak, ako som chcela...
Tak nevysloviteľne nešťastná, túžiaca po domove, po mamčiných napomenutiach, po ocinovom kriku, a po Matíkovom hulákaní.. Po mäkkom kožúšku môjho milovaného kocúra, ktorého neviem, či ešte niekedy uvidím. Ktorý mi chýba a bude chýbať. S ktorým som prežila väčšiu časť svojho života, korého som v náručí mačkala, keď mi naozaj nebolo dobre, a on to statočne vydržal...
Chýba mi z domu všetko. Keď v byte nemám presne to tričko, na ktoré mám práve náladu. Keď už nemám čisté ponožky, keď sa na podlahu nemôžem postaviť bosými nohami. Keď mám chuť obuť si niektoré z mojich topánok. Keď mám chuť vyjsť na dvor a sadnúť si na schody. Pozorovať padajúce lístie a nechať padať slzy po tvári.
Ešte štyri a pol roka snáď vydržím. A potom sa z tých hlúpych Košíc odsťahujem. Zbavím sa hluku. Odprášim sa od prachu veľkomesta a znova sa vrátim domov. Do mojej malej dedinky, ktorú nikto nepozná. Kde je tak krásne, kde som doma.
Do konca života ostanem Olcnavčankou. Nikdy nenapáchnem košickým smradom.
