Bolí ma zub.. Musím sa čestne priznať, že už dlho a nič s tým nerobím! Som lajdáčka, ja viem. Ale pracujúca lajdáčka. Tak jedného pekného dňa si Ivanka nastavila budík na 5:48, aby stihla vlak... O trištvrte na sedem som už poslušne sedela u zubára v čakárni. Minula sa siedma hodina, stále sedím.... Všetci po ktorých som prišla do čakárne ja, už v čakárni nie sú... Už tam nie je ani pár ľudí, ktorí prišli za mnou! ZVláštne, ale nervy mám zatiaľ v poriadku, ved čo, asi boli objednaní.
No keď ručičky na hodinke minuli osmičku, začala som byť poriadne nervózna. Dnu išiel pán Chrobák - starší pán v rokoch, ktorý sa celej čakárni sťažoval, ako prííííšerne ho začal bolieť ráno zub, a že on musí ísť dnu, pretože ma na peci polievku. Vošla dnu aj akási pani Hubárová, ktorá si išla dať vyčistiť zubný plag. Vcupkala do ordinácie v lodičkách od Gucciho (aspoň sa tak tvárili) a nebolo jej dobrú pol hodinu. No meno Rusnáková sa zo sestričkinej huby dobré dve hodiny neozvalo...
Po druhom telefonáte Gabiky (to je moja kolegyňa v kvetinárstve), že kedy prídem do roboty lebo ona musí ísť so štvorročným synom na chirurgiu vyberať kliešťa z hlavy), som našej milej pani sestričke zaklopala a náš dialóg aj s PÁNOM zubárom prebiehal asi takto:
...strčila som hlavu do dverí..
ZUBÁR: ,,Nebodaj idete dnu? Alebo len po papierik!"
JA: ,,Nie nejdem dnu, naopak, potrebujem odísť."
ZUBÁR: ,, A kamže, kam?"
JA: (so zahryznutým jazykom) ,,Do práce.."
SESTRIČKA: ,,No ta čo odo mňa chcete?"
JA: ,,Svoju kartičku poistenca!"
SESTRIČKA: ,, No šak, už bude devať hodín, už aj tak by som vás nezobrala"
JA: ,,Prosím???"
SESTRIČKA: ,, NO bolestivé prípady robíme len do deviatej..."
JA: ,,Ale ja tu sedím od trištvrte na sedem!!!"
SESTRIČKA: ,, No a?? ja som tu od pol siedmej!..."
JA: ,, Tak ma aspoň objednajte, že kedy môžem prísť!"
SESTRIČKA: ,,Ja s bolesťou neobjednávam!!!"
...keď som toto počula, zatreskla som dvere, predýchala, pozdravila sa ľuďom v čakárni a odišla... V drogérii som si kupila zubnú pastu SENSODYNE na citlivé zuby a už týždeň sa tvárim, že mi pomáha..(keď mi už nepomohol zubár)
Nechápala som ... Viem, u lekára vždy treba čakať... Ale s bolesťou dve hodiny bez povšimnutia???
Dnes som bola na pošte... Klasická situácia, vojdem, ľudí až po... No veľa... POtrebovala som poslať doporučený list. Asi 10 minút som čakala, kým sa dostanem na rad, pretože zjavne znudená slečna v gatiach značky ADIDAS a so žuvačkou v papuli, sa neunúvala trošku pohnúť mozgom, tobôž nie rukami. Samozrejme, že je dôležitejšie urobiť rekord vo veľkosti bubliny, ako venovať sa ľuďom stojacim v rade. Keď som sa po desiatich minútach konečne dostala na rad a vyklopila svoju ,,prosbu" tak slečinka pregúľala očami, a ,,milo" mi pripomenula, že si musím vypísať sprievodný lístok. Ostala som stáť, že reku, tak by mi tú sprievodku aj mohla dať, že ja si ju vypíšem... Dala mi ho. Hurráá... Keď som ju poprosila, či by mi nemohla požičať pero, pretože na stolíku (taký ten klasika stolík na pošte ,kde má byť pripevnené pero na takej gumenej pružinke) žiadne pero nebolo.. Asi sa niekomu zapáčilo, tak si ho zo spišskonovoveskej pošty vzal ako suvenír. Ostala som v šoku stáť a pána, ktorý stal vedľa mňa som poprosila, či by mi nepožičal pero. Na otázku, či mi nedali pri okienku, som mu odpovedala, že slečinka mi tónom ruskej matriošky odpovedala: ,,Šak ja mam len toto jednóóó..!" ...sa na mńa udivene pozrel a pero mi požičal.. Tak sa mu aj touto cestou chcem poďakovať...
Ešteže na poštách sú ochotní ľudia...
V poslednej dobe sa mi smola akosi lepína päty...Ale v autoškole som ešte nikoho nezrazila... To preto, lebo mám perfektného inštruktora! Však, pán Tatarka:))
