Pred štyridsiatimi piatimi rokmi sa v Británii zdvihla nová vlna britského heavy metalu. Saxon boli jednou z prvých kapiel, ktoré stáli neotrasiteľne na jej čele. Svoje aktuálne turné venovali výročiu albumu Wheels of Steel, ktorý túto metalovú smršť na začiatku osemdesiatych rokov spustil.
Termín New Wave of British Heavy Metal, v hudobnej publicistike známy aj pod skratkou NWOBHM, použil po prvý raz novinár Geoff Barton z britského hudobného časopisu Sounds. Bol to pokus pomenovať a osláviť scénu okolo celkom novej generácie kapiel, ktoré sa od prvého dňa 80-tych rokov, najzvučnejšej hudobnej dekády, začali v Británii objavovať. Na ťažko vyšliapané cesty britského heavy metalu kapelami ako Judas Priest alebo Motörhead nastúpili Saxon, Iron Maiden či Def Leppard.
Refrén tvrdej hudby
Žiaden úspešný príbeh zväčša nezačína radostne ani ľahko. Býva to tak v živote, no vo svete tvrdej hudby to platí niekoľkonásobne. Napokon, nie náhodou sa britský heavy metal zrodil v povojnovej generácii dospievajúcej v priemyselných centrách krajiny, chudobe päťdesiatych rokov, krutosti aj zložitosti konca šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Výnimkou neboli ani Saxon. Kulisy ich rodného kraja South Yorkshire a mesta Barnsley však namiesto tovární tvorili uhoľné bane a prácu v nich si aj na vlastnej koži okúsili. Ako mnohí generační rovesníci, ani oni svoju budúcnosť nevideli vo vytýčených cestách svojich otcov, z čoho sa stal takpovediac refrén tvrdej hudby.
Začiatky dnešných legiend britského heavy metalu Saxon siahajú do polovice sedemdesiatych rokov. Práve tam sa totiž stretli cesty dvoch kapiel, ktoré prišli o svojich členov a tak sa spojili. Novovzniknutá skupina na čele s charizmatickým spevákom Biffom Byfordom a zohratým gitarovým duom Paulom Quinnom a Grahamom Oliverom takmer okamžite začala svoju náročnú púť k debutovému albumu. Ten sa im podarilo vydať v máji 1979, no ako to už býva, zarezonoval iba v ušiach ich skalnej fanúšikovskej základne, ktorú si extenzívnym koncertovaním vybudovali. Na scéne tvrdej hudby sa to však začínalo meniť a po odznení punkovej vlny si štafetu prebrala nová podoba britského heavy metalu. Bol to čas zrodu legiend a začiatok zlatej éry.
Wheels of Steel a NWOBHM
Osemnásť mesiacov a tri základné kamene britského heavy metalu. Aj takto by sa dala číselne zarámcovať jedna z najzásadnejších etáp v živote kapely. Len pár mesiacov po vydaní debutového albumu sa Saxon ocitli v štúdiu znova. Nahrávacia spoločnosť Carrere chcela od kapely albumový reparát. Po mimoriadne úspešnom turné s Motörhead, ktoré medzi kapelami vytvorilo takpovediac bratské puto, sa Saxon vrhli do skladania nových piesní. „Bolo to veľmi intenzívne obdobie. Niektoré z tých skladieb sme už hrali na spoločnom turné s Motörhead. Na dva týždne sme sa potom zatvorili do štúdia uprostred ničoho niekde vo Walese a iba skladali ďalšie piesne. Mali sme dvojstopový magnetofón TEAC, na ktorý sme všetko nahrávali, aby sme si potom k tomu sadli a premýšľali, čo urobiť inak alebo čo zmeniť. Keď sme neskôr prišli na naozajstné nahrávanie do Ramport štúdií kapely The Who, tak sme mali kompletne pripravený celý album,“ otvára svoje spomínanie frontman kapely Biff Byford.
S touto žijúcou legendou, charizmatickým frontmanom a ikonou britského heavy metalu sa stretávame pred koncertom v spevákovej šatni viedenského Gasometra, jednej zo zastávok aktuálneho turné, ktoré Saxon pomenovali Hell, Fire & Steel. Hoci piesne zo zásadného albumu kapely tvoria už dlhé desaťročia pevnú súčasť koncertných setlistov, tentokrát sa rozhodli hrať album vcelku. A to dokonca v presnom poradí skladieb a bez hovoreného slova medzi nimi. „V spojení s našim novým albumom Hell, Fire And Damnation funguje Wheels of Steel fantasticky. Páči sa nám ho hrať vcelku, pretože musím úprimne povedať, že sú tam šialené a rýchle skladby ako Machine Gun alebo Street Fighting Gang. Dlho sme ich nehrali a užívame si to. Navyše, doslova tým prinášame ducha osemdesiatych rokov pre fanúšikov, ktorí tú dobu nemali šancu zažiť,“ pokračuje v rozprávaní.
Saxon do albumu Wheels of Steel pretavili najmä svoju nespútanú a živelnú energiu, ktorou pulzuje každý takt albumu. Je tu stále citeľná punková ostrosť, ktorú však Saxon svojim výrazným melodickým pesničkárstvom pretvorili na svoj vlastný obraz. V tom najlepšom významne slova je to však surový album s minimom použitých efektov. Nie náhodou sa o podobných dielach hovorí ako o základných kameňoch, pretože Wheels of Steel presne takým je. Mohutným, pevným a trvácnym. Nič viac o týchto nespochybniteľných atribútoch nevypovedá viac, ako jeho súčasná koncertná podoba. Tá tieto tvrdenia iba podčiarkuje. Keď sa v druhej polovici viedenského koncertu spustil úvodný riff piesne Motorcycle man podfarbený zvukom hrmiacich motocyklov, živelné refrény skladieb 747 Strangers in the Night alebo See the Light Shining či titulná pieseň Wheels of Steel, decibelmi nabité energie prúdiace z pódia akoby trojnásobne zosilneli.
Nedá veľa námahy si predstaviť, čo Wheels of Steel spôsobil v apríli 1980. Pre Saxon to bol fenomenálny úspech, ktorý nielenže zmietol zo stola rozporuplné pocity z debutového albumu, ale doslova naštartoval celú smršť, ktorá dostala pomenovanie nová vlna britského heavy metalu. Biff Byford na toto obdobie spomína: „Vedeli sme, že niečo veľké sa deje. K albumu Wheels of Steel sme mali naplánované turné po kluboch a po jeho vydaní sa tie fronty pred vstupom začali tiahnuť celými blokmi. Koncerty boli stále väčšie a plnšie. Prichádzalo veľmi veľa mladých fanúšikov a pre nás to bol úžasný pocit. Vedeli sme, že k tomu patríme, no pre nás bolo dôležité nahrať a vydať album, ako sme to len najlepšie vedeli.“ Album Wheels of Steel dodnes kraľuje prvým priečkam na zozname albumov tejto metalovej vlny.
„Manažment nášho vydavateľstva od nás chcel opäť ďalší album,“ pokračuje v spomínaní Biff Byford. „Dodnes si myslím, že nám neverili, že vôbec vydržíme tak dlho a chceli to využiť. Napriek tomu, že sme chceli ostať na turné a ísť koncertovať najmä do USA, sme nahrali ďalší album Strong Arm of the Law. Bolo to skutočne šialené. Dnes to však možno označiť za doslova legendárne, neviem si to už vôbec predstaviť. Strong Arm of the Law však po skladateľskej stránke považujem dokonca za silnejší.“ Spomínaný tretí album Saxon vyšiel iba o pol roka neskôr, v novembri 1980 a o necelý rok na to, v septembri 1981 uzavreli svoju pomyselnú trilógiu albumom Denim and Leather. Saxon v rekordne krátkom období nepriniesli len mimoriadne silné albumy, ktoré zarezonovali v čase svojho vydania, ale doslova zadefinovali svoj žáner a priniesli hneď niekoľko pomyselných „hymien.“ Skladby ako Princess of the Night, And The Bands Played On, Never Surrender, Denim and Leather, Heavy Metal Thunder či 20,000 FT sú jedným z najvernejších obrazov novej vlny britského heavy metalu.
Zlatá éra, nenaplnený úspech aj ťažké časy
Lepší vstup na scénu si Saxon nemohli ani želať. Heavy metal doslova pobláznil predovšetkým mladú generáciu v Británii, Európe a Amerike. Nasledovali ďalšie silné albumy Power And The Glory (1983), ikonický Crusader (1984) či zvukovo „komerčnejší“ Innonence Is No Excuse (1985). Do konca dekády stihli vydať aj Rock The Nations (1986) a Destiny (1988). Na albumoch nebola badať iba chuť po skladateľskej invencii či zvukovom vývoji, ale tiež snaha preraziť na americký trh. Hoci boli osemdesiate roky pre Saxon skutočne zlatou érou, za Atlantikom sa kapele nepodarilo preraziť tak, ako to dokázali Judas Priest či Iron Maiden. Dodnes sa vedú medzi fanúšikmi, ale aj odbornou kritikou debaty, čo za tým bolo. Naprieč spektrom znalcov britského heavy metalu totiž panuje silná zhoda, že Saxon patria k mimoriadne nedocenenej skupine. Pravdou však zostáva, že potenciál, ktorý kapela mohla naplniť zrejme zmaril slabý manažment, istá nestálosť výrazu a absencia výraznejšieho imidžu kapely.
Po zlatej dekáde však pre britský heavy metal nastali ťažké časy bez ohľadu na úspech za Atlantikom. Už koncom osemdesiatych rokov začali preberať pomyselnú štafetu mladšie kapely aj nové podoby metalovej hudby. Zlom nastal s príchodom deväťdesiatych rokov, keď nastúpil grunge a extrémnejšia podoba gitarovej hudby. Biff Byford pri spomienke na náročné 90-te roky hovorí najmä o fanúšikoch: „Mnoho kapiel vtedy prišlo o svojich frontmanov a ich popularita náhle klesla, no bola to vec najmä britského heavy metalu. Nedalo sa však nič robiť, jednoducho sme museli prežiť a v tom nám pomohli najmä naši fanúšikovia, vďaka ktorým sme mohli takmer nepretržite koncertovať. V tých časoch sme vystupovali často s Motörhead.“ Saxon vo svojej ceste pokračovali statočne ďalej a ako jedna z mála tradičných metalových kapiel túto dekádu nielenže prekonala, ale vyšla z nej silnejšia. Kapela tu objavila svoj tvrdší zvuk najmä s albumom Dogs Of War (1995) či Metalhead (1999) a plynule v tom pokračovala aj v novom tisícročí na výrazne tvrdších dielach Killing Ground (2001), Lionheart (2004) a Into The Labyrint (2009).
Zlatá éra po druhý raz
Môže to byť klam alebo len pohľad zaujatého fanúšika, ktorý s touto kapelou strávil už štrnásť rokov a viac ako polovicu svojho života, no kým okolo tradičných metalových skupín prechádzali rôznorodé vlny nových žánrov, len málokto im veril a považoval ich za dávno odpísaných dinosaurov, oni aj tak vytrvali. S príbehom ako z tej najotrepanejšej metalovej skladby odolali všetkým nástrahám a dnes sú opäť na svojom vrchole - opradení legendami, s jedinečným príbehom, no najmä silnejší ako v tých najlepších rokoch. „Je to doslova ako na horskej dráhe, sú to tie známe úspechy a neúspechy, výšky aj pády. A takto to má každá kapela. Myslím si však, že sme mali veľké šťastie, že sme to prežili. Navyše, všetko, čo sme dosiahli, sme dosiahli najmä v Británii, Európe a čiastočne aj v Japonsku. Sme tak skutočná Britská a Európska kapela. No treba povedať, že nad takýmto dlhým trvaním sme nikdy neuvažovali. V rock´n´rolle takéto veci jednoducho neexistujú. Uvažuješ možno v rovine jedného alebo dvoch albumov, no určite nie štyridsať rokov dopredu,“ hovorí ostrieľaná legenda.
Tak ako ich generační súpútnici Judas Priest, aj nedocenení matadori Saxon zažívajú svoju druhú zlatú éru. Svoj veľký návrat zažívajú od comebackového albumu Call to Arms (2011), na ktorý nadviazali mimoriadne silnými dielami Sacrifice (2013), Thunderbolt (2018) a tiež najnovším Hell, Fire And Damnation (2024), ktorý sa dostal do výberu najlepších metalových albumov v časopisoch Metal Hammer či Classic Rock. Túto druhú zlatú éru si Saxon aj frontman kapely silne uvedomujú. „Cítime to. Prichádza k nám najmä veľa mladých fanúšikov a môžem smelo povedať, že sme populárnejší, ako sme kedy boli za veľmi dlhý čas. Som presvedčený, že fanúšikov oslovujeme novými albumami, s ktorými sme mimoriadne spokojní a následne objavujú aj našu staršiu tvorbu. Navyše, Saxon je kapela silne orientovaná na fanúšikov. Možno to znie ako klišé, ale sme ako jedna veľká rodina. Je to zážitok, ktorý, myslím si, ľudia od súčasných kapiel a hudby veľmi nedostávajú. Pri Hell, Fire And Damnation sme boli jeho prijatím doslova šokovaní, no tiež nás to veľmi potešilo. Nominácie na album roka sme skutočne nečakali.“ Saxon do dnešných dní vydali 24 štúdiových nahrávok a predali viac než 23 miliónov albumov.
Dôležité je nikdy sa nevzdať
Saxon sú však predovšetkým vynikajúcou živou kapelou, ktorej výdrž, energia a sila na pódiu necháva násobne mladších iba stáť so spadnutou sánkou a tichou závisťou. Legendárny frontman hovorí, že život na turné sa veľmi nezmenil. „Je to skoro rovnaké, ako kedysi. Na turné je však dôležité oddychovať, aby si potom na pódiu mohol spustiť tú smršť. Keď to urobíš, tak znova oddychuješ. To je môj kľúč,“ dodáva so smiechom. Kapela pôsobila uplynulé tri dekády v stabilnej zostave vynikajúcich inštrumentalistov – s bubeníkom Nigelom Glocklerom, basgitaristom Nibbsom Carterom a dvojicou gitaristov Dougom Scarrattom a Paulom Quinnom, ktorého však na posledných dvoch turné vystriedal generačný súpútnik Brian Tatler zo skupiny Diamond Head.
No doslovným fundamentom kapely, hlasom, tvárou a frontmanom je práve Biff Byford. Nikdy nedisponoval ohromným hlasovým rozsahom, no jeho fond a farba boli od začiatku výnimočnými. Po dekádach strávených za mikrofónom jeho hlas mimoriadnym spôsobom dozrel, získal nový odtieň svojej farby, jedinečný feeling, no najmä výraz. Hoci, ako sám priznáva, o svoj hlas sa nijakým zásadným spôsobom nikdy nestaral, tam, kde jeho kolegovia z brandže dnes krvopotne napodobňujú svoje výkony z mladších čias, Biff Byford spoľahlivo, neotrasiteľne a pevne zastáva svoje miesto jedného z najlepších spevákov tradičného heavy metalu. V jeho speváckom výraze sa zrkadlia desiatky rokov skúseností, poznania aj praxe, ktorá je nenahraditeľná a nedá sa napodobniť ani sebe lepšou technikou.
Z tohto charizmatického muža vyžaruje neskrotná a silná energia podporená jeho magnetizujúcou osobnosťou, postavou aj zjavom. Napriek svojmu veku 74 rokov je to jeden stále vitálny a zdravo drzý chalan z Barnsley, vedomý si svojich schopností aj toho, čím je obdarený. Na druhej strane je však stále skromný a večne si vedomý toho, kde začínal a čo prekonal. Ako sám hovorí, to všetko tvorí aj odkaz a najsilnejší element v duchu samotnej kapely. „Myslím, že je to práve o postoji nikdy sa nevzdať. Je to zakódované v piesňach Never Surrender alebo Stand Up And Be Counted. V tom najlepšom zmysle je to hudba pracujúcej triedy. Napríklad pri písaní textov s vojnovou tematikou píšem takisto o obyčajnom vojakovi, o jeho boji a nie o generáloch,. Jednoducho, dôležité je nikdy sa nevzdať,“ uzatvára Biff Byford.
Článok vyšiel v 12. čísle časopisu .týždeň v tomto roku.
