Mnohí z najstarších a stále slúžiacich hudobníkov nám môžu byť veľkým príkladom. Ich prítomnosť je inšpiráciou a tiež receptom na život. Ostatne, nemusíme chodiť ďaleko, niekoľko starých majstrov máme aj doma. Medzi tých zo sveta patrí aj Nick Mason. Dnes už 79 ročný pán pred niekoľkými rokmi na popud svojich priateľov založil formáciu Saucerful of Secrets, ktorou ďaleko pretromfol aj svojich bývalých kolegov.
Urobiť si radosť a potešiť fanúšikov
A pritom to začalo celkom nenápadne a neplánovane. Nick Mason hádam ako jediný celé dva desaťročia od definitívneho ukončenia pôsobenia Pink Floyd inicioval opätovné obnovenie fungovania skupiny. No je to možno aj tým, že ako bubeník stál bokom od všetkých sporov, ktoré v legendárnej kapele prebiehali. A napokon aj svojou povahou, nadhľadom a humorom, ktorým spracoval svoje spomienky vo vynikajúcej knihe Inside Out. Nešlo mu o nič a pritom o všetko – o radosť, ktorou by odmenil fanúšikov návratom tejto kapely. To sa mu už niekoľko rokov úspešne darí.
Koncom roka 2017 Nick Mason svoje nádeje na zmierenie bývalých kolegov odhodil a namiesto toho sa obklopil štvoricou priateľov a hudobníkov. Stali sa nimi Guy Pratt (basgitara, spev), Lee Harris (gitara), Gary Kemp (gitara, spev) a Dom Beken (klávesy). Títo overení a fantastickí muzikanti rozbehli jedinečný projekt niekoľkými malými koncertami v kluboch. Dôležité je poznamenať, že Nick Mason vsadil na prezentáciu najstaršieho materiálu svojej domovskej skupiny. Na koncertoch nezaznie nič, čo vydali Pink Floyd po roku 1972, teda od albumu Obscured by Clouds ďalej. Zato však zaznie výber toho najlepšieho, čo skupina vytvorila od roku 1965. To vôbec nie je málo, ak nie viac - a to všetko v dokonalej prezentácii a špičkovej produkcii.
Po tretí raz v Prahe
Prvotný úspech malých koncertov vyústil do prvého európskeho turné, na ktorom obišli celú Európu a popri tom sa zastavili aj v natrieskanej pražskej Lucerne, v ktorej to doslova vrelo (a ku koncu sa ani nedalo dýchať). Druhý krát sa už predstavili v klimatizovanom a akusticky dokonalom Fóre Karlín v júni minulého roka a to isté si skupina zopakovala aj pred pár dňami, 17. júla.
Pätica Saucerful of Secrets si so sebou priniesla to, čím si za krátky čas získala rešpektované renomé u kritiky aj fanúšikov. Je to kryštálovo a perfektný čistý zvuk, dokonalé vizuálne efekty tvorené v reálnom čase (liatím farby na projektorom snímanú sklenenú misku, ktorá na pozadí vytvára ilustrácie hodnoverne dopĺňajúce psychedéliu 60-tych rokov) a predovšetkým hudobné nasadenie. Začínalo sa prakticky na sekundu presne a o devätnástej hodine sa sála ponorila do tmy. Tú rozvibroval mohutný basový riff skladby One of These Days, ktorý otriasal základmi celej budovy. Za svišťania vetra na pozadí sa na pódium vynorila celá skupina a rozbehla sa divoká hudobná smršť vyhnaná do extázy dravým gitarovým sólom Lee Harrisa. Otvorila sa tak jedinečná hudobno-zvuková galéria skladieb, ktoré pri zatvorených očiach poslucháča prenášajú o pätdesiat a viac rokov späť, keď štyria mladí géniova pod názvom Pink Floyd razili vlastnú predstavu o hudbe, zvuku a odkaze, ktorý do nej zakódovali.
Keďže sa repertoár skupiny orientuje na prvých sedem albumov, je možné vidieť a počuť značný kvalitatívny a tvorivý posun, akým skupina za prvých pár rokov prešla. Od pomerne krátkych až detsky naivných trojminútoviek éry Syda Barretta Bike alebo See Emily Play, až po vyše desaťminútové psychedelické kompozície Set the Controls for the Heart of the Sun a A Saucerful of Secrets. Toľko hudobnej pestrosti pokope sa nevidí a hlavne nepočuje len tak hocikde. Neodmysliteľnou časťou každého z týchto koncertov sú spomienky na zakladajúcich, dnes už nežijúcich členov skupiny Pink Floyd. Sú nimi zakladatelia - jedným z nich je ikona psychedélie Syd Barrett (1946 – 2006). Práve tomu pätica venovala skladbu Vegetable Man, ktorá pôvodne nebola ani dokončená a Pink Floyd ju nikdy naživo nehrali. Život hráča na klávesové nástroja Richarda Wrighta (1943 – 2008), bol oslávený nádhernou skladbou Remember a Day, ktorú uviedol Guy Pratt, ktorého deťom bol Richard Wright starým otcom. Vrcholom večera sa pre mnohých stala vyše dvadsaťminútová kompozícia Echoes.
Napriek istej samozrejmosti je priam dych berúce zvukové stvárnenie jedinečného soundu, ktorým boli Pink Floyd vždy známi a charakteristickí. Vo svojej hudbe využívali najmodernejšie technológie, efekty aj nástroje. Najväčší podiel na famóznom zvukovom vyznení má hráč na klávesové nástroje Dom Beken, ktorý neustále pracuje na zlepšovaní živých efektov po boku gitaristov Lee Harrisa a Garyho Kempa, ktorí popri tom obstáli aj skúšku vytvorenia verného „gilmourovského“ gitarového soundu.
Iste, Nick Mason nepatrí medzi tých „najviac vybavených“ bubeníkov svojho žánru. V jeho hre je však isté čaro, ktoré dalo hudbe Pink Floyd neopakovateľné tempo, odstup aj nadhľad. Nikdy neohuroval exhibíciami. Napokon hudbe vždy verne slúžil a skladbám dodal vždy to, čo potrebovali. Nič viac, nič menej. A naživo sa jeho sofistikovaná jednoduchosť prejavuje ešte viac. Pomedzi svoju hru intenzívne, pohľadmi a gestami komunikuje so svojimi kolegami, usmieva sa, užíva si každý moment koncertu, inokedy zasa sústredene, s tvárou hráča pokru dôkladne drží rytmus celého večera. Nie nadarmo na koncertných plagátoch nájdete vetu „The hearbeat of Pink Floyd“ (v prekl.: tlkot srdca Pink Floyd).
To, čo záverom večera spomenul gitarista a spevák Gary Kemp, je azda najlepšou definíciou toho, čo v sebe skupina Pink Floyd má: „Viete, keď som bol malý chlapec, práve pred 50-timi rokmi a počúval som túto hudbu, myslel som si, že počujem najlepšiu hudbu, aká bola dovtedy vytvorená. Avšak teraz, po 50-tich rokoch, môžem s určitosťou povedať, že je to jednoznačne najlepšia hudba, aká bola kedy vytvorená. A jeden z jej autorov, je muž, ktorý sedí za bicími. Dámy a páni, pán Nick Mason!“ A je to skrátka tak, Pink Floyd tvoria jedinečnú a neopakovateľnú časť pestrej hudobnej histórie. Ich odkaz stále žije a bude žiť, pretože ako to dokázal aj tretí pražský koncert, táto hudba si stále nachádza nových a mladých fanúšikov, ktorí výrazne naprávali vekový priemer publika.
Legendy sa vracajú na miesto činu
V roku 1971 sa skupina Pink Floyd v spoločnosti režiséra Adriana Mabena vybrala do talianskeho archeologického skvostu, mesta vyhrabaného spod lávy sopky, mesta Pompeje. V jednom z amfiteátrov odohrali v rôznych častiach dňa a noci hodinový set skladieb. Aby však nezostali svojej povesti nič dlžní, hľadisko bolo prázdne. Nekonal sa tak žiaden plnokrvný rockový koncert, no práve tento „antitrhák“ uchvátil ešte viac. Po necelých päťdesiatich rokoch sa tam vrátil David Gilmour, tiež v sprievode kamier a tentokrát aj publika. Vrcholom letného turné Nicka Masona sa stali Pompeje takisto. Ostáva už len dúfať, že ako artefakt tejto jedinečnej udalosti bude koncert zaznamenaný. Okrem toho sa Nick Mason tiež dočkal čestného občianstva v meste, ktoré si v deň koncertu s radosťou prevzal.
(Článok vyšiel aj v 30. čísle časopisu .týždeň)
