Názov tejto kapely je Nick Mason´s Saucerful of Secrets. Nick Mason, bubeník a zakladajúci člen Pink Floyd sa po rokoch márneho čakania a márnych nádejí na (znovu) spojenie svojich kolegov - spoluhráčov z Pink Floyd - Davida Gilmoura a Rogera Watersa, rozhodol toto (bohužiaľ) márne čakanie (šťastne) ukončiť. Preto minulý rok založil vlastné zoskupenie spojené s názvom jeho najobľúbenejšieho albumu, ktorý skupina vydala a rovnako aj odhaľujúci repertoár tejto skupiny.
Názov pre toto zoskupenie podtrháva ešte jedna zásadná skutočnosť - na albume
A Saucerful of Secrets sa podieľali všetci piati členovia kapely, teda spoločne aj so Sydom Barrettom.
V prípade Pink Floyd je akékoľvek obdobie tejto kapely absolútne čarovné. Či to je absolútne to prvé - so Sydom Barrettom (do roku 1968), neskôr s Davidom Gilmourom do roku 1973, kedy skupina vydala svoj prelomový album The Dark Side of the Moon a následne až do obdobia albumu The Wall (1979), hoci toto obdobie pokračuje ešte o jeden album ďalej - trocha pozabudnutý The Final Cut (1983), ktorý bol už naozajstnou bodkou za účasťou Rogera Watersa v kapele - teda to najznámejšie obdobie Pink Floyd(u) na vrchole. Následne po niekoľko ročnej prestávke od roku 1987 v trojici: David Gilmour - Rick Wright - Nick Mason až do roku 1994. kedy kapela vydala svoj (dovtedy) posledný a rozlúčkový album The Division Bell a podnikla ohromné celosvetové turné.
Skrátka, vždycky to je ten istý a magický hudobný zázrak s názvom Pink Floyd. A práve zoskupenie Nicka Masona sa venuje tej prvej etape Pink Floyd - 1967 až 1972 v rozpätí albumov The Piper at the Gates of Dawn (1967) - A Saucerful of Secrets (1968) - More (1969) - Atom Heart Mother (1970) - Meddle (1971) - Obscured by Clouds (1972).
Je to celkom logické, pretože hrať tie najznámejšie kúsky od Pink Floyd by rozhodne nešlo bez gitaristu Davida Gilmoura, na ktorom skupina hudobne stála. Nemožno však zatieniť ani ostatných členov Pink Floyd, pretože to bol všetko spoločný vklad týchto ohromných hudobníkov.
Nick Mason sa preto rozhodol venovať práve tomuto obdobiu kapely, ktorému sa zasa skupina Pink Floyd vo svojich neskorších rokoch pôsobenia veľmi nevenovala. A to je práve jednou z tých záležitostí, prečo je toto zoskupenie tak vrúcne prijaté, samozrejme, okrem toho, že sa Nick Mason vrátil na koncertné pódiá.
Nick Mason si do kapely vybral špičkových muzikantov, ktorí si spoločné hranie náramne užívajú: gitaristi Lee Harris, Gary Kemp. Basgitarista a dlhoročný spoluhráč Pink Floyd - Guy Pratt a hráč na klávesy Dom Beken. Na vokáloch sa spolupodieľajú Guy Pratt, Lee Harris a Gary Kemp.
Koncert sa odohrával na legendárnom mieste, ktoré je zasa spojené aj s našou domácou hudobnou scénou (napr. I. Československý Beat Festival, a pod.), vo veľkej sále Pražskej Lucerny. Je to asi celkom zhodou náhod, keďže 25. júl, kedy sa tento koncert konal bolo presne 2 roky a 2 dni od koncertu, kedy som zažil koncert Rogera Watersa na jeho prvej časti turné Us + Them. Tentokrát sa ale jednalo o rozhodne menší a intímnejší priestor, než štadión s 20-tisícovou kapacitou. Toto je jednou z ďalších zásadných záležitostí koncertov zoskupenia Nicka Masona - koncerty v intímnejších priestoroch, s menšou kapacitou, kde je kontakt s publikom rozhodne bližší. A samozrejme, s odkazom na práve spomínané obdobie Pink Floyd, kedy kapela vystupovala práve v podobných priestoroch.
O 20-tej hodine sa Lucerna ponorila do dvojhodinového psychedelického, hudobno-vizuálneho zážitku s Nickom Masonom. Žiadne lietajúce prasce, padajúce steny ani lietadlá letiace ponad publikum (všetko známe súčasti ohromných show Pink Floyd). Tentokrát ,,iba" plne nasadení muzikanti s obrovskou chuťou hrať. Koncert otvorila kompozícia Interstellar Overdrive prepojená s Astronomy Domine.
Sprievodné slovo medzi piesňami mal Nick Mason, ktorý predstavil svoju úžasnú kapelu. Postupom koncertu sa k sprievodnému slovu pridali aj ostatní členovia kapely. Nick nezabudol spomenúť aj koncert Pink Floyd z roku 1994, kedy rovnako vystúpili aj v Prahe na Strahovskom štadióne.
Názov článku ,,Späť v čase a pritom stále na mieste" možno opísať aj takto: pri troche predstavivosti sa mohol poslucháč celkom ľahko ocitnúť práve v tomto období Pink Floyd. Celý zvuk a výkon kapely bol natoľko verný a dokonalý, že celkom doslova vystihoval ducha a čarovnú atmosféru koncertov Pink Floyd. ,,...a pritom stále na mieste" zasa dokazuje to, že stačilo vnímať absolútny prítomný moment, ktorý pre mňa prináša len a len živé hudobné vystúpenie. Výkony hudobníkov, ktoré ma neprestávajú udivovať, nehovoriac o tom, že sa jedná o Pink Floyd - absolútnu srdcovú záležitosť.
Dlhšie kompozície (napr. Atom Heart Mother) zasa striedali tie kratšie piesne (napr. Arnold Layne...). Vrcholom koncertu bola kompozícia Set the Controls for the Heart of the Sun, kde sa Nick, ako sám povedal, konečne ujal svojej role hrania na obrovský gong, ktorým sa kompozícia začína. Spomínal to celkom vtipne, presne tak ako má Nick vo zvyku, práve pre fakt, že jeho hudobný kolega Roger Waters na tento gong s veľkou obľubou v časoch Pink Floyd hral.
Samozrejme, Nick Mason pri svojich sprievodných slovách nezabudol spomenúť ani Syda Barretta, pri ktorom spomenul aj zásadný fakt - práve bez Syda Barretta, zakladajúceho člena Pink Floyd, by sme na tomto koncerte rozhodne neboli. Ďalšie slová boli rovnako venované aj, dnes už bohužiaľ, zosnulému, klávesistovi Pink Floyd - Rickovi Wrightovi, ktorého rovnako nezabudol spomenúť ani Guy Pratt.
Prvú, hlavnú časť koncertu uzavrela skladba One of These Days. Kapela sa za značných a hlučných ovácií, ktoré sprevádzali celý koncert, vrátila zahrať ešte titulnú skladbu A Sucerful of Secrets a koncertnú bodku Point Me at the Sky.
Dojmy a pocity z koncertu sa ťažko vkladajú do slov, je to skrátka mágia prítomného momentu, kedy pred sebou vidíte hudobné nástroje a čarodejníkov, ktorí na nich hrajú. Bubenícke majstrovstvo Nicka Masona je neuveriteľné. A to, čo robí Pink Floyd absolútne magickým je práve jeho magický prístup k bicím, ktorým je hlavne jednoduchosť. Za zmienku rovnako stojí aj vek Nicka Masona, ktorý vo svojich 75-tich rokoch dokáže stále odohrať 2-hodinový koncert.
Samozrejme, spolupodiel na tomto ohromnom hudobnom zážitku majú aj členovia kapely, ktorí túto mágiu zvanú Pink Floyd pretvorili do tejto vernej podoby. Nemožno ani nespomenúť Lee Harrisa, gitaristu kapely, ktorý bol impulzom pre Nicka Masona, aby toto zoskupenie a práve s týmto repertoárom založil.
Rozhodne som nekritickým fanúšikom tejto kapely. Ale za tým všetkým je neuveriteľná mágia tejto kapely, ktorá leží a žije hlboko v srdci. Pri prvých taktoch koncertu ma premohli emócie, ktoré dokáže len a len hudba. A konkrétne práve hudba Pink Floyd... A to pochopí len a len človek, ktorý dokáže mágiu tejto kapely naplno prežiť. Presne tak, ako ,,dostal" tento koncert práve mňa.
Práve o to viac, keď som na príchod Nicka Masona do Lucerny čakal celé štvrtkové popoludnie. Čakanie sa rozhodne oplatilo, čoho som si bol vedomý už od samého začiatku. Do zbierky mi pribudol, pre mňa ohromne vzácny a podpísaný kus hudobného bohatstva - originálne vydanie albmu Ummagumma z roku 1969. Samozrejme, nehovoriac o blízkom stretnutí s jedným z členov najmilovanejšej kapely...
