Nedeľný podvečer (1.6.) sa po slnečnom dni niesol v celkom iných kulisách. Zo všetkých strán sa na Bratislavu valili ťažké a tmavé mračná, ktoré po niekoľkých dusných a teplých dňoch znamenali jediné. Hromobitie a živelnú smršť však tentokrát príroda prenechala legendám britského heavy metalu Iron Maiden, ktorá sa na svojom aktuálnom výročnom turné zastavila po Budapešti a Prahe aj v Bratislave.
Inak ako smršť sa totiž vystúpenie Iron Maiden nedá ani opísať, a hádam všetci návštevníci a diváci, ktorí sa na zimnom štadióne Ondreja Nepelu stretli hneď z viacerých krajín, mi dajú za pravdu. Iron Maiden, to je jednoducho fenomén sám o sebe, ktorý netreba predstavovať ani tým, pre ktorých je heavy metal iba hlučnou hudbou. Je to tiež jeden z najúspešnejších príbehov, aké boli kedy v hudbe napísané a azda žiadna z kapiel tohto žánru ho už neprekoná a neprepíše.
From Iron Maiden to Fear Of The Dark
Päťdesiat rokov od svojho založenia, ktoré kapela na turné Run For Your Lives oslavuje, je známkou aj potvrdením trvácnosti, ktorú na prelome 70. a 80. rokov ich žánru len málokto prisudzoval. Hudobná kritika heavy metal – najmä v Británii - priam nenávidela, ignorovala ho, zatracovala a považovala len za jednu z vĺn, ktorá tak, ako rýchlo, zúrivo a nebezpečne vrhla tieň na všetko okolo seba, aj spadne a zmizne v zabudnutí. Nie náhodou hovorím o vlnách, pretože Iron Maiden patria k jednoznačne najvýraznejším menám toho, čomu sa v hudobnej publicistike hovorí Nová vlna britského heavy metalu, známe tiež pod skratkou NWOBHM.
Po prvý raz ho použil novinár Geoff Barton z britského hudobného časopisu Sounds. Bol to pokus pomenovať a osláviť scénu okolo celkom novej generácie kapiel, ktoré sa od prvého dňa osemdesiatych rokov, najzvučnejšej hudobnej dekády, začali v Británii objavovať. Na ťažko vyšliapané cesty britskej hard & heavy scény kapelami ako Judas Priest alebo Motörhead nastúpili Saxon, Iron Maiden či Def Leppard. Len nedávno, v polovici apríla, uplynulo 45 rokov od vydania debutového a eponymného albumu Iron Maiden, ktorý spoločne s nahrávkou Wheels of Steel spomínaných legiend Saxon patrí vôbec k prvým albumom tejto metalovej vlny.
Výročie, ktoré tento rok kapele pripadlo, prirodzene predurčilo charakter repertoáru, ktorý sa Iron Maiden rozhodli odprezentovať. Zamerali sa na obdobie rokov 1980 až 1992, kedy stihli vydať deväť štúdiových albumov. Aj preto nesie podtitul From Iron Maiden to Fear of the Dark. Každým z nich takpovediac zadefinovali žáner na svoj vlastný spôsob veľmi presne, jasne a nekompromisne, a treba povedať, že takmer vždy aj veľmi úspešne, inými slovami platinovo či multiplatinovo. Iron Maiden jednoducho patrili k menám, ktoré na hudobnej scéne určovali štandard kvality po všetkých stránkach. Od skladateľstva, inštrumentálnych výkonov, produkciu až po koncertnú šou.
Po rokoch na samý začiatok
Všetky tieto atribúty sa stretli v jednej koncentrovanej a mimoriadne silnej esencii vyše dvoch hodín trvajúceho koncertu. Po úvodnom rozohriatí predskokanmi Halestorm sa do posledného miesta zaplnený zimný štadión začal čoraz viac napĺňať napätím, netrpezlivosťou a vzrušením zo sviatku, ktorým koncerty bývajú. Po úvodnom coveri piesne Doctor, Doctor, ktorá znela ešte do osvetlenej haly sa v jej závere takmer okamžite spustila projekcia na rozmermi ohromnej ploche pódia dosahujúcej na šírku aj výšku desiatky metrov.
Iron Maiden preniesli publikum na absolútny začiatok – do nebezpečných, tmavých a páchnucich uličiek Londýna, kde sa v polovici sedemdesiatych rokov začal písať príbeh kapely. Pozorní si mohli všimnúť hneď niekoľko miest či metafor odkazujúcich na konkrétne piesne kapely. Ťažké podmienky a náročné časy si vyžadovali úmerne tvrdú hudbu, a tak ani razantný nástup samotnej kapely na pódium nemohol byť iným. Koncertný večer otvorila silná trojica skladieb s punkovým smradom Murders In The Rue Morgue, Wratchild a Killers. O raketový boost endorfínov a adrenalínu tak bolo postarané.
Úvodná trojica piesní však pre kapelu aj fanúšikov znamenala aj spomienku na zakladajúceho člena a frontmana ranej éry skupiny. Paul Di'Anno pôsobil na čele Iron Maiden do roku 1981 a na následky zdravotných komplikácií zomrel v novembri minulého roku. V spomienke na svojho bývalého kolegu kapela po úvodnej zdravici Bratislave pokračovala skladbou Phantom Of The Opera. Treba povedať, že skladby z tejto éry nezneli na koncertoch Iron Maiden dlhé roky. Napríklad taká pieseň Killers znela na koncerte posledný raz v roku 1999, kým Wratchild sa naposledy dostala do setlistu v roku 2017.
Keď však v polovici roka 1981 prišiel na čelo kapely Bruce Dickinson, úspešne našliapnutý vývoj kapely po dvojici albumov Iron Maiden (1980) a Killers (1981) nadobudol celkom iné rozmery a pätica začala smerovať ku globálnej sláve. Tento citeľný a hmatateľný skok a novú úroveň v tvorbe nebolo cítiť iba pred vyše štyridsiatimi rokmi, ale aj ešte väčšmi energickou reakciou bratislavského publika po prvých sekundách kultového intra legendárnej piesne The Number Of The Beast z rovnomenného albumu z roku 1982. S nasledujúcou skladbou The Clairvoyant a jej živelným refrénom sa koncert presunul do svojej členitej ústrednej časti.
Do skoku a kriku, ale aj na počúvanie a pozeranie
Hutná stredná časť setlistu stála na výpravných skladbách Powerslave, Rime of the Ancient Mariner a Seventh Son of a Seventh Son. Je to ďalšia z tvárí Iron Maiden, ktorá sa začala prejavovať v období Piece of Mind (1983) a kapelu sprevádza až dodnes. Výpravné, niekoľkodielne suity s rozvinutými inštrumentálnymi plochami presahujúcimi aj desať minút neboli pre heavy metal nijako bežné. Metalovým legendám sa však podarilo to, čo skupine Genesis, ktorá aj do svojho "najpopovejšieho" obdobia preniesla kus progresívneho rocku a na jej albumoch po trojminútových pesničkách bežne nasledovali aj pätnásťminútové skladby.
Aj Iron Maiden postupne prepracovali prog-rockové vplyvy do svojho heavy metalového jazyka. Ten podporili nielen silnými konceptami svojich albumov, ich nezvyčajnou dramaturgiou a výnimočnou produkciou Martina Bircha, ale tiež výnimočnými inštrumentálnymi výkonmi, ktoré zaručene nenechali chladným žiadneho z divákov nedeľného koncertu. Energické burácanie publika sa vo vrcholných momentoch skladieb Rime of the Ancient Mariner či Seventh Son of a Seventh Son prenieslo do plnej a sústredenej pozornosti dychberúcich gitarových výkonov Davea Murraya, Adriana Smitha a Janicka Gersa.
Práve tieto momenty večera boli dokonalou ukážkou toho, že súčasná koncertná šou Iron Maiden je doslovnou hrou na všetky zmysly. Každú pieseň večera totiž sprevádzali mimoriadne prepracované a kvalitné vizuály, niektoré dokonca premietané v 3D podobe. Už v úvode na vizuálnu podobu koncertu upozornil samotný Bruce Dickinson, keď povedal, že ju spoločne považujú za najlepšiu, akú kedy kapela na svojej dlhej hudobnej púti a nekončiacich svetových turné mala. Celý tvorivý tím na príprave pracoval dlhé dva roky a možno smelo povedať, že práve toto je tou najušľachtilejšou podobou technologického pokroku. Celé vizuálne stvárnenie koncertu dopĺňali aj priame zábery na členov kapely na bočných projekciách pódia.
No a kým spomínané výpravné suity reprezentovali jednu z podôb koncertného večera, doplnili ich kultové "vypaľováky" 2 Minutes to Midnight, Run to the Hills či The Trooper, počas ktorej Bruce Dickinson hrdinsky vztýčil nad pódiom aj slovenskú vlajku. Udržali tak plynulý a vyvážený tok aj výmenu energií medzi pódiom a mimoriadne vrúcnym a oddaným publikom, čo na Slovensku nie vždy býva zvykom.
Nová posila aj dekády trvajúca zlatá éra
Do úplného záveru koncertu odzneli ešte zásadné skladby, bez ktorých by jednoznačne najväčšia éra Iron Maiden nebola úplná. Hororový príbeh Hallowed Be Thy Name, pocta britským lietajúcim hrdinom druhej svetovej vojny Aces High a heavy metalová klasika začiatku 90. rokov Fear of the Dark.
Bratislava odprevadila šesticu búrlivými ováciami, ktoré neutíchali ani niekoľko minút po tom, čo sa na pódiu zjavili technici začínajúci s demontážou pódia. Nezanedbateľnú časť týchto ovácií však fanúšikovia už počas koncertu smerovali novému menu a tvári v kapele. Stal sa ňou bubeník Simon Dawson, ktorý po neuveriteľných štyridsiatich dvoch (!!!) rokoch vystriedal legendárneho Nicka McBraina. Ten sa hrdinsky a pokorne odobral na hudobnícky dôchodok po tom, ako jeho hranie začali čoraz viac ovplyvňovať následky dávnejšej mozgovej príhody. Angličania majú na situáciu, do ktorej Simon Dawson statočne vstúpil, veľmi presný termín – big shoes to fill.
Bubenícke umenie Nicka McBraina sa stalo takpovediac alfou a omegou, nosnou silou aj značkou kapely, no treba jednoznačne povedať, že napriek niekoľkým problematickým pasážam odvádza Simon Dawson jeden mimoriadny hráčsky výkon. A spolu s basgitaristom a mozgom kapely Steveom Harrisom vytvorili nepochybne znamenitú rytmickú dvojicu.
Napokon, prišiel do kapely, ktorej členovia sú doslovnou definíciou toho, ako má hráčsky výkon vyzerať aj znieť. Treba povedať, že je to ich veľmi vysokým štandardom, ktorý jednoznačne kapele zaručil skutočne dekády trvajúcu zlatú éru. Nad všetkými tu však celkom prirodzene po celý čas žiaril a kraľoval frontman a spevák Bruce Dickinson, metalový mág a čarodej, ktorý to s publikom jednoducho vie. Zo svojho speváckeho prejavu rokmi takmer nič nestratil ani napriek dávnejším zdravotným problémom a na pódiu odviedol výkon úmerný prinajmenšom štyrom či piatim ľuďom.
Bodkou koncertného večera sa stala veľmi príznačná skladba Wasted Years s textom, ktorý akoby vychádzal zo samotnej podstaty váhy času, ktorý v prípade Iron Maiden ukazuje presných päťdesiat rokov ich zlatej éry, ktorá rozhodne nekončí. Sila odkazu a diela Iron Maiden je natoľko silná, že som presvedčený, že tu s nami bude stále, aj o ďalšie polstoročie: "So understand / Don't waste your time always searching for those wasted years / Face up, make your stand / Realize you're living in the golden years."
Iron Maiden majú za sebou po Bratislave iba štvrtý koncert a ich výročné turné bude pokračovať Európou až do augusta. Kto si bude chcieť tento nezabudnuteľný večer zopakovať, bude mať možnosť 17. júla, kedy Iron Maiden vystúpia v blízkej Viedni.
Článok vznikol pre portál hudba.sk.
