„Louis Armstrong, Fats Domino, Dr. John, Wynton Marsalis, Jon Batiste a tisíce ďalších, ten menoslov nemá konca. Všetci tam uctievajú tradíciu neworleanskych hudobníkov a klaňajú sa pred ich hudbou.“, píše Peter Lipa v texte Strávil som dva dni v muzikantskom nebi, v ktorom čitateľom priblížil nahrávanie časti albumu v rodisku svojej milovanej hudby. Tento sen v sebe živil a pestoval dlhé roky. Zaujímavá zhoda okolností nastala v momente, keď som v jeho zaujímavej, no akosi zapadnutej knihe Samorast (Ikar, 2003) narazil na pasáž, kde o tomto – už vtedy dlhoročnom sne hovorí. Sny treba mať, živiť ich a treba si ich aj plniť. V tom nám všetkým môže byť Peter Lipa veľkou inšpiráciou, pretože nie napriek, ale vďaka svojmu dnešnému jubileu 80-tich rokov, si tento sen splnil. Jednoducho, tento celoživotný milovník a autor hudby nám hovorí, že naozaj nikdy nie je neskoro.
Zdá sa, že nikdy nie je neskoro a práve čas hrá v tomto prípade významnú úlohu. Čas a s tým spojený aj vek je neprehliadnuteľný a nespochybniteľný súčet skúseností, poznania aj zrelosti, ktorý nie je možné preskočiť a nedá sa ani oklamať. Peter Lipa evidentne musel dozrieť a počkať si na splnenie svojho sna až do svojich sedemdesiatich deviatich rokov. Nie preto, že, dajme tomu päťdesiatročný by nenahral dobrý album. Ale práve preto, aby ako o poznanie starší muž a hudobník nahral výborný album s ašpiráciou na to najlepšie, čo vo svojej dlhej kariére vytvoril.
Dve rozdielne tváre jednej nahrávky
„Celý život počúvam hudbu týchto muzikantov, obdivujem ich, premýšľam, ako to tam v tom štúdiu robia, že to je také dobré. A teraz som sa sám stal súčasťou tohto tajomstva.“ , približuje. Spojenie s New Orleans nadviazal Peter Lipa v rámci vystúpenia hudobníka Jamison Rossea na Džezákoch v roku 2019. Predostrel mu svoju myšlienku, nápad aj návrh. „Všetko rieši producent, ktorý má predstavu, je skúsený a vie, čo a ako sa ide nahrávať. Hrozilo, že budem producentom sám, ale až taký kamikadze nie som. Viem, že by som to nezvládol.“ Producentom sa tak stal práve Jamison Ross, ktorý do štúdia Marigny na rovnomennej ulici v New Orleans priviedol prvotriednych miestnych hudobníkov.
Album NOLA tvoria dve časti. Pohľadom na nahrávku ako na vinylovú platňu, na ktorej takisto vychádza, prvú stranu tvoria skladby v domácej verzii. Dve z nich už poslucháči môžu poznať. Jednou z nich je skvelá a výrazná bluesovka Niekde som čítal, ktorá vyšla koncom roka 2021. Druhou je skladba vzbudzujúca pozornosť aj Petra Lipu znalých poslucháčov. Skladba Čosi vyniká hneď po viacerých stránkach. Jednou z nich je text, jeden z posledných, ktoré nebohý Milan Lasica napísal. Druhou stránkou je ďalšia spolupráca s Martinom Majlom Štefánikom, mladým hudobníkom, ktorý skladbe dodal výraznú dávku elektroniky a veľmi blízkeho dotyku s experimentálnou tvorbou. Tá, ostatne v prípade Petra Lipu nie je novinkou, pretože je pomyselným pokračovaním z prvej spolupráce na skladbe Motýľ z predošlého albumu Dobré Meno (2019).
„Mňa baví stretávať mladých ľudí, ktorí majú v sebe nový náboj, jednak silnejší – majú lepšiu batériu (smiech), ale majú aj nové a kvalitné nápady. Pohybujú sa v niečom inom, čo ja neobsiahnem.“ , povedal o spolupráci s mladšími kolegami v našom rozhovore. V skladbe Dobehnúť Peter Lipa spieva o čase - o tom, čo mu vzal, ale aj o prosbe, aby ho trochu počkal. Okrem toho, je to aj najspevnejšia skladba albumu, ktorá má fantastický, prirodzený hitový nádych. Dovolím si tvrdiť, že veľmi smelo schová do vrecka všetky ťažko vypotené popevky súčasného éteru. Blíženec a Užitočný sú priam tradičnými Lipovkami. Jednoducho preto, že sú na prvé počutie nenápadné, no skrývajú v sebe veľký, rokmi overený kumšt.
Druhú stranu tvoria nahrávky NOLA tvoria (prakticky) tie isté skladby. Sú však poňaté v celkom odlišnom duchu nahraté v New Orleans. „Začal som vyrábať jednoduché demonahrávky v domácom štúdiu na Šulianskom jazere u môjho kamaráta Miška Buzukašviliho. Len gitara a spev. Povedal som si, že nebudem posielať hotové slovenské nahrávky. Nechcel som ho ovplyvňovať, nech tam bude jeho hudobné myslenie.“ , opisuje svoj zámer Peter Lipa, ktorý chcel vklad producenta albumu nechať vyznieť čo najviac. To, treba povedať sa mu výnimočným spôsobom podarilo. Môžeme to označiť za istý druh hry s poslucháčom, ktorý pri počúvaní albumu narazí na konfrontáciu a porovnávanie s nedávno počutým v prvej polovici nahrávky.
A ako sa svojej úlohy zhostili páni muzikanti z New Orleans? Jedným slovom - fantasticky. Už po prvých taktoch je jasné, že skladby z New Orleans sú poňaté úspornejším štýlom hry. Sú to dve a viac tvárí tej istej mince. Je to dôkaz, ako funguje jedinečné poňatie tej istej veci a koľko rôznych pohľadov na veci existuje. Azda najlepšie to ilustruje skladba Sign It!, ktorá oproti svojej domácej podobe Dobehnúť síce stratila bohaté elektronické aranžmány, no namiesto toho muzikanti stavili na vyznenie jej silného melodického základu. Ešte odlišnejšie je poňatá skladba In my Mind, pôvodne už spomínaná Čosi. Opäť- závoj elektronickej produkcie vystriedala presná a fantasticky fungujúca rytmika. No a napríklad taká Niekde som čítal je vo svojom alternatívnom podaní temer identická. Nie nad tým všetkým, ale práve uprostred tohto celého všetkému kraľuje fantastický a presvedčivý spevácky výkon Petra Lipu. Možno je to zbytočné pripomínať, ale predsa – opäť tu máme dočinenia s jedinečným úkazom. Takýto spev, jeho feeling aj správa, ktorú podáva – to dokáže iba čas, skúsenosti, poznanie a zrelosť.
Bonusom sa na albume stala skladba Four Horses, evergreen Balada o štyroch koňoch, ktorá sa v New Orleans dočkala tiež novej podoby: „Tá pieseň je vo svojej jednoduchosti zvláštna. Má len jednu slohu, ktorá má 16 taktov a osemkrát sa opakuje. Tá medzihra je len variácia na 9. takt piesne, ale sedí tam. Vymyslel ju Andrej Šeban pred tridsiatimi rokmi. Neworleanske brass bandy hrajú presne takéto pesničky. Napríklad When the Saints Go Marching In. Zmenili sme groove a s tým suzafónom namiesto basy to sedelo ako… Chlapcom sa to zapáčilo, dali sme štyri verzie a ja som si zaspomínal na svoje dixielandové časy.“, približuje Peter Lipa.
Refrénom albumu je pestrosť
NOLA sa tak bezpochyby stáva adeptom na album tohto roka. Áno, dosiahnuť na hudobnícku úroveň Petra Lipu môže byť pre mladších autorov istou nevýhodou. Niektorí z nich u nás vytvárajú hudbu svetových rozmerov, no obdiv si Peter Lipa nevysluhuje svojim vekom, nepozeráme sa naň, ako na múzejný exponát. A možno prehnane povedané, neuctievame ho len preto, že sa svojho dnešného jubilea dožil. Ani náhodou! Je to práve naopak. Peter Lipa totiž vytvoril nahrávku, pri vytváraní ktorej použil prístup, aký môže a celkom určite aj inšpiruje svojich mladších kolegov, aby sa mu priblížili. Určite to nebude jednoduché, ale nič hodnotné sa nerodí ľahko.
